Vôňa inej ženy

Tak dlho som tu nebola...

Milý denníček,
mal si smolu. Nechcelo sa mi písať, nechcelo sa mi premýšľať, uvažovať a zvažovať život. Ten môj, vlastný. Chcelo sa mi ho žiť. Silno. Okamihovo. S radosťou, čo bude o chvíľu. Neskôr. Budúcnosť... snáď.
A teraz píšem. Všetko sa dozvieš. Máš smolu, poviem ti to.

...vidím predsa, že niečo nie je v poriadku. Objímeš ma, jemne sa pritiahnem, zaborím nos do ramena, košeľa mi pohladí nos. Už to viem. Nič nie je v poriadku.
Voniaš. Parfém nie je môj, nie je tam krátko. Ľahko prechádza na iné veci. Tvoje. Pokožka na krku je tiež iná. Neviem aká. Len iná. Všetko je iné. Za dve sekundy.
Usmievaš sa. Usmievam sa. Usmievame sa.
Viem.
A ty? Vieš, že viem? Asi nie. Nie, určite nevieš.
Chvíľu si predstavujem, aké by to bolo, keby si vedel, že ja viem.
Už minútu, či dve mi niečo hovoríš.
"Počúvaš ma?"
Počúvam ťa? Nie, nepočúvam. Veď je to jedno, čo hovoríš. Vstanem, zoberiem pohár, nalejem si. Tebe nie. Sadnem si naspäť. Prestávaš hovoriť, zmení sa ti pohľad, len sa dívaš. Trvá to mesiace, táto chvíľa. Chceš niečo povedať, už sa nadychuješ.
Postavím sa, idem do chodby, nechcem nič počuť. Prijdeš za mnou. Pohneš rukou, naťahuje sa za mnou. Pozerám sa na ňu, na ten pohyb. Stiahneš ju späť.
Otvorím dvere, potom ústa. Pýtam si kľúče.
Posledné slová zaštrngajú, keď mi padnú do ruky.

A to je všetko. Ani nechcem vedieť prečo. Načo by mi to bolo... Neviem zaspať, neviem plakať. Možno by som aj chcela, len sa mi nedá. Ráno sa nezobudím. Len na chvíľu otvorím oči, zdá sa mi, že je tu také dunivé ticho. Zaspím. A spím.

Je niekoľko hodín, deň. Chodím po byte, je mi trochu zima, som unavená zo spánku a nevládna z vlastnej duše. Sama sebe sa divím, čo mi je a prečo takto kolabujem. Neviem sa prepnúť a je mi to smiešne. Vlastne trápne. Premýšľam, že sa pôjdem na seba pozrieť do zrkadla. Možno sa budem hystericky smiať.
A sklamane sa cítim. Sklamala som sama seba.
Niečo jem a kým sa nepozriem, tak neviem čo. Potom niečo pijem. Popálim si jazyk. Horúci čaj.
Potom asi desať minút pozerám do prázdna. Niečo vyšše hodiny. Počujem tikať digitálne hodiny. Hrnček umývam dvadsať minút.
Najhoršie je, že si to uvedomujem, že sa pozorujem, že to viem. A nič s tým neurobím. Akoby som bola dve osoby a medzi nimi tenká ale pevná priesvitná membrána. Len ju roztrhnuť a splynúť sama do seba a nechať tie dve osoby nech jedna ovládne druhú. A tíško dúfať, že to bude tá, čo teraz všetko pozoruje.
Len nezapni telku, akoby mi hovorila. Zoberiem ovládač, zapnem. A ona sa smutne pousmeje a pokrúti hlavou.

Zaštrngocú kľúče, po chvíli sa zjaví Denisa. Díva sa. Ja sa skôr pozerám cez ňu ako na ňu. Sadne si ku mne na gauč. Pozerá striedavo na telku a striedavo na mňa. Vytiahne mi ovládač z ruky, prepne. Ja sa prepnem do horizontalnej polohy, hlavu si položím na jej nohy. Z oka mi stečú dve slzy. Pohladí ma po vlasoch.

Potom vstane, pootvára okná v celom byte, zmizne v mojej izbe. Presunie ma do kúpeľne, napustí vaňu a nechá ma v nej.
Voda sa ochladí, až mi je zima, trochu ma to preberie. Začnem kýchať. Pustím na seba horúcu sprchu. Po chvíli vôjde Denisa, prúd vody stiahne na polovicu a veľmi nežne na mňa prehovorí:
"Doumývaj sa a vypadni."
Všetko robím tak akosi automaticky. Prešuchcem sa do postele, to druhé ja mi hovorí, že nie je v takom stave v akom som ju nechala, ale ja si to nevšímam. Spadnem tam.

Vôjde Denisa, sadne si na posteľ.
"Tak rozprávaj."
Som ticho. Chvíľu ma nechá, potom mi mlčky zatrasie plecom.
"Rozišli sme sa... nechala som ho," poviem.
Ľahne si za mňa, objíme ma.
"To je mi ľúto," zašepká.
"Mne ani nie," odpoviem. "To je som sa rozišla s ním. Našiel si alebo mal druhú. Mne je ľúto seba." ešte jedna veta a začnem plakať. Bude sa mi dať, bude to na dlho. Otočím s k Denise, objímem aj ja ju.
"Dnes tu bol. Keď som ho objala, mal na sebe inú vôňu. Ženskú." hovorím jej cez plece. "Vôňu cudzej ženy," dodala som dramaticky.
"Vlastne," zarazila som sa a nadýchla som sa zhlboka nosom. "Presne takú ako máš ty."
Denisa sa odtiahne odo mňa s vytreštenými očami.
"Ale čo si," hovorím jej a pokrútím hlavou. "Inak je to dobrá vôňa," dodávam.

A potom sa konečne rozplačem, tečú mi slzy a vzlykám ako malá. Je mi trochu zima. A Denisa sa ma snaží utíšiť. Hladí ma tvári a vlasoch. Bozkáva na líce.
Na ústa.
A ja sa nebránim a sama neviem prečo. Nechám sa. Dávam sa. Niektoré vraciam.
A stále plačem, čo ma trochu unavuje. Nakoniec prestanem, konečne. Denisa neprestáva a ja len zavriem oči. To má byť čo, pýtam sa sama seba. A to je všetko, čo urobím. Trochu si namýšľam, že viac nie som schopná.

A ráno... vstanem prvá, otvorím oči. Cítim sa inak ako včera. Nie je lepšie. Úplne inak. Raňajky spravím pre obidve. Kávu, čaj. Robím toho veľa, akoby som sa potrebovala zamestnať niečím, aby som nenamáhala hlavu.
Počujem Denisu vstať, ide rovno do kúpeľne. A potom sa zjaví v kuchyni. Priamo a bezstarostne ide ku mne, usmeje sa, dá mi pusu na líce.
Kamarátsku.
"Ako sa cítiš?" opýta sa ma.
"Inak," odpoviem popravde.
"To je dobre," usmeje sa. A potom akoby ju niečo napadlo. "Ale keby si chcela..." nechá visieť nedopovedané vo vzduchu a v očiach sa jej šibalsky iskrí.
"To tak," poviem. A potom sa rozomejeme obidve a nahlas sa smejeme.

Odídeme z bytu, do práce a každá sa svojím bežným dňom. Ten Denise končí s Ninou. A mňa v aute napadne, či na nej Nina spozná vôňu inej ženy.

Fragmenty

Málo som pila. Cez deň. Vodu, tekutiny... vôbec. Ak to spočítam, tak pohár džúsu, pol litra minerálky a dve kávy. Možno tri. A vyčúrala som asi tri litre. Tak to večer doháňam. Ležím s knihou a lejem do seba minerálku z fľaše. Liter, liter aj niečo.
A potom, okolo tretej v noci, stretávam Ninu. Obe sme na ceste životom, na ceste kam raz musí každý. Do sprchy a na toaletu. Ona tvrdí, že nevie spať "taká celá zalepená... od slín a tak... chápeš" hovorí mi. Ja o tretej ráno chápem všetko.

++

Som tu sama. Sama v byte. Baby šli niekam na lyžovačku. Asi do Rakúska, ani neviem. Len Denisa raz hovorí: "Vivi požičaj mi auto." Hodila som jej kľúče a týždeň som ich nevidela.
Sama. Sama doma. Sama. Niekedy mi chýba... ako to nazvať. Prítomnosť existencie niekoho blízko. A dotyk. Len to, že niekto je, niekde blízko. Spí vo vedľajšej izbe.
Niekedy mi chýba niekto, kto spí pri mne. Keď sa rozanalyzujem, nie je to často. Zatial je to dobré, dobré. Hovorím si. Nie často. Dobré.

++

Vlastne nevlastný brat, Dominika a jej otec. A ja. My musíme vyzerať. Hlavne zdiaľky. Dvaja mĺkvy chlapi, skvele vyzerajúci. Unavení... ale to až tak nevidieť. Bavia sa spolu potichu, na stoličkách naklonení k sebe.
Malá Dominika vykrikuje, Vivi sem, Vivi tam. Má tmavé vlasy, ako ja. Naťahuje mi ruky.
...aha, dvaja teplý otcovia, ona darca a ich dieťa.
Zrušte zrkadlové výklady, rozosmievajú ma pri káve. A ja mám spoločnosť skvelých ľudí.

++

Dala by som si nejaký drink. Long drink. Niečo nové, čerstvé, letné. Alebo nie. Len vodku s ľadom a potom čaj. A nejaké hory. A sneh.

++

Bude víkend. O deň a noc.

Bližšie k nebu

Je čas vypadnúť z mesta. Len tak. Niekam. Ja viem, že skončím niekde na horách, na nejakej horskej chate. Vonku bude úplne iné počasie ako tu dole. Budem piť čaj a chatárov pes príde aspoň raz za hodinu na kus reči. Dám mu piškótu. Povie mi tajomstvo.

Príde horský nosič, kývne na pozdrav. Zje za troch. Je chudší ako ja. Zaspí v kúte s hlavou opretou o batoh. Odfotím si ho do privátnej galérie.

Vonku vietor rozfúka hmlu a priženie mraky. Sneží. Nejaký malý chlapec, ktorý je tu s otcom, prstom nakreslil "smajl" na zarosené okno. Už len zazipsovať spacák. Na raňajky bude praženica a slanina.

Móda

Na jednom blogu som si prečítala, že ani jeden blog v slovenčine sa nezaoberá módou. Tento blog: trendbender.blogspot.com. Konečne mám na čo klikať aj v práci. Vďaka dievča.

A okrem toho som zistila, že to decko - rozumej Denisina frajerka Nina - je módny maniak. Včera som s ňou absolvovala náročnú vysokohorskú turistiku po nákupných centrách, pretože niekedy na začiatku týždňa som zaúpela: "Nemám, čo na na seba."
A to decko mi urobilo takú raziu v šatníku, že som len oči otvárala. Kým moje šatstvo lietalo po izbe, sedeli sme s Denisou na gauči a nemo to sledovali.
"A ty s ňou žiješ?" nahla som s Dene.
"Keby si vedela ako dobre vie šaty dostať zo mňa," pousmiala sa ona.

Asi polovica mojich vecí neprešla cenzúrou. "To máš na neformálne piatky, leháro víkendy, na záhradu alebo čo ja viem," vyhlásila malá a prešla k druhej polovici.
Začala kombinovať jednotlivé kusy oblečenia, systémom toto s tým alebo s týmto. Tieto dve veci nikdy spolu a tak.
"Nemôžeš mi nejako nenápadne tie kusy očíslovať a spraviť prehľadnú tabuľku s kombináciami?" spýtala som sa jej.
"Vivianka, ale tu musíš reprezentovať, ty musíš žiariť."
Kým som stihla prepnúť, od kedy som Vivianka, ozvala sa Denisa: "Panáka?"
Obidve sme sa otočili na ňu. Dena - rifle, tričko, tenisky. Závidím.
"Toto čaká aj mňa?" spýtala sa Denisa Niny s obavou v hlase. Hranou. Len Nina to ešte nerozozná.
Nina sa nadýchla, rozžiarili sa jej oči a už už chcela niečo povedať.
"Nech ťa to ani nenapdne," precedila cez zuby Dena. Vstala, dala jej pusu a šla do kuchyne.

A po čaji sme absolvovali tie obchodné centrá. Denise som povedala, že musí ísť s nami. Päť veľkých tašiek plných vecí. A telefón plný emesiek výpisov z banky. Ja plná únavy.

Prišli sme domov, tašky padli na zem, my s Denisou na gauč. Malá otvorila šatník a začala ukladať veci. A len tak cez plece hovorí: "Zajtra zavolám mamine, nech nám dohodne stretnutie u Hložníkovej. Potrebuješ pár šiat šitých na mieru."

Keby bol toto americký film, tak... (scenár)
Po tejto vete vytiahla Vivi pochromovanú Desert Eagle .45, nedbalo zdvihla ruku a potiahla spúšť. Nina práve držala posuvné dvere, keď ju zasiahla strela do chrbta a odhodila na zem do šatníka. Jej ruka trhla dverami a tie sa začali zatvárať. Pás svetla vychádzajúci zo šatníka sa zužuje.
Záber na gauč. Vivina ruka s pištolou padne dole. Denisa nastaví ruku (gimmie five) a Vivi s pohľadom upretým niekam za šatník nedbalo odpovie voľnou rukou.
...tma
...hudba
...titulky

Sviatočné strihanie

Mám nechuť. Totálnu. A ku všetkému. Nechce sa mi. Toľko premáhania k písaniu.

Strih 1 - Niekedy pred Vianocami
Nina mi doniesla dar. V dvoch veľkých taškách krásne zabalená nádherná posteľná bielizeň. Sama by som si nevybrala krajšiu. Že ona vie, čo pre mňa znamená vlastná posteľ.
...a tak... "vieš... keď sme si nás tam s viackrát Denisou nechala..."
Lenže za tie obliečky by som si kúpila novú postel. Ak nie dve. Tak som ju posadila k telke a šla spraviť čaj.
Volám Denise.
"Ty vieš niečo o veľkom dare, čo som práve dostala od Niny?" pýtam sa jej.
"Dar?"
"Aha, tak nič."
Nemusím ju zabiť, že nie?"

Volám šéfovi.
"Bola som dobrá celý rok? Čo dostanem pod stromček?"
"Bola si vynikajúca, ale tento rok Vianoce nebudú."
"A je to vážne? Stačil by aj štrnásty plat," a položila som. Pre istotu.

Vrátila som sa k Nine.
"Nepáči sa ti to, že?" pozrela na mňa zranená srnka.
"Až príliš, ale nemôžem si to vziať. Zaplatím ti to a ty ma pozveš na kávu."
Tak sme sa chvíľu hádali a ona mala v kútiku oka slzu. A nevedela ma pochopiť. Lebo... lebo.
Lebo je príliš mladá. Lebo je príliš fajn. Lebo... ako to napísať... lebo jej mamka za mesiac zarobí to, čo ja za rok. Alebo dva. Lebo jej otec za mesiac zarobí to, čo jej mamka za rok. Alebo dva.
Ale ukecala som ju.
Potom prišla Denisa, prevrátila oči a šli niekam von.

Strih 2 - Tesne pre Vianocami
Denisa s Ninou odišli na chatu na hory. Konečne sama doma.
Mám plán.

Strih 3 - Vianoce
Prišli dvaja anjeli. Moja malá dvanásť ročná dizajnérka a jej otec. Malá pochválila stromček, darčeky, telku, papuče a čaj. Jej otec večeru.
Na Štefana sme ho vyhnali preč za jeho partiou a ostali sme samé dve až do Nového roku.

Strih 4 - Medzi sviatkami
"Vivianka a v tejto izbe prečo nebývaš?" spýtala sa Malá dizajnérka, keď vošla do "detskej" izby. Je to tak smiešne milé, keď ma tá malá volá Vivianka.
Keď som kúpila byt a všemožnými úpravami dostala z neho to, čo mám, túto izbu som nechala bez zmien. V plánoch zostala zapísana ako detská.
A tak ma napadlo, že je najvyšší čas prerobiť deckám izbu.
"Vieš čo," hovorím malej, "spravíme tu Denise izbu."

Strih 5 - Silvo
S Malou... ozaj - Dominika. S vineou. A ohňostrojom.

Strih 6 - Izba
Už som objednala nábytok...