August 31, 2007
24h
Končí pracovný deň. Práve teraz... len cesta domov a pád do postele. O štyri hodiny začne ďalší a stále ten istý. Čo je vlastne dnes za deň?
August 28, 2007
August 22, 2007
Fragmenty
Zlovestný ksicht pijana sira Anthony Hopkinsa, Fractal. Prvý film (jeho), kde sa mi naozaj páčil, kde bol dobrý, kde hral. Čo Fastest Indian? Nevidela som. A ešte tie druhé modré oči, mladšie, živšie.
Sama do kina, sama z kina.
Potetovaná partia veľkých a bezkrkých vo fitku. Nie sú vysoký, len veľký. Pôsobia prudko neinteligentne, výrazmi v tvárach, pohybmi, mimikou.
Terno je po deviatej večer plné nakupujúcich dvojíc. Značná časť rovnakého pohlavia. Nenakupujem, zvedavo pozorujem. Nie. Čumím.
Pri pokladni. Predo mnou pár dievčat, mladých žien, o málo mladšie ako ja. Párik. Z mnou párik z dvoch mužov. Jeden je mužom už dlhšie, druhý... možno rok alebo dva. A niektoré časti jeho osobnosti sú stále chlapcom.
V prestávke medzi dvomi pesničkami cvrliká cvrček zo sadu Janka Kráľa. Asi tak sekundu a pol. Všetok zvuk z auta vytlačí Cranberries.
Denisa otvorí chladničku, zvažuje. Vodka, gin, biele víno. Po lícach jej tečú slzy. Vyberie si jogurt a desať minút ho mieša.
Tak ju nájdem v kuchyni okolo druhej nad ránom. Má rozťatú peru so zaschnutou krvou. Zavzlyká. Viac sĺz.
"Udrel ma," zašepká.
Udrel ju...
Chytím ju za ruky, prudko trhne. Aj na hánkach má zaschnutú krv.
"Aj ja som ho," pozrie mi do očí. "Celú cestu som bežala, nevládzem sa ani najesť," usmeje sa. Len trochu.
Už je dobre, hovorím si, už je to dobre.
V kúpelni je dlho, voda šumí zo sprchy. Nemôžem zaspať. V posteli sa znovu rozplače, neviem, čo robiť. Nesmelo sa jej dotknem pleca. Otočí sa, usmeje cez slzy, utrie si oči. Dá mi dlhý bozk na ústa, objíme ma. Silno. Nevášnivo, len silno a hlboko.
Neviem, čo robiť.
Neviem.
Zaspí za pár minút.
Ja nad ránom.
Zívam. Nad rannou kávou, nad každým mailom dvakrát. Nad čajom. Nad obedom. Zívam nad každým zívnutím.
Sama do kina, sama z kina.
Potetovaná partia veľkých a bezkrkých vo fitku. Nie sú vysoký, len veľký. Pôsobia prudko neinteligentne, výrazmi v tvárach, pohybmi, mimikou.
Terno je po deviatej večer plné nakupujúcich dvojíc. Značná časť rovnakého pohlavia. Nenakupujem, zvedavo pozorujem. Nie. Čumím.
Pri pokladni. Predo mnou pár dievčat, mladých žien, o málo mladšie ako ja. Párik. Z mnou párik z dvoch mužov. Jeden je mužom už dlhšie, druhý... možno rok alebo dva. A niektoré časti jeho osobnosti sú stále chlapcom.
V prestávke medzi dvomi pesničkami cvrliká cvrček zo sadu Janka Kráľa. Asi tak sekundu a pol. Všetok zvuk z auta vytlačí Cranberries.
Denisa otvorí chladničku, zvažuje. Vodka, gin, biele víno. Po lícach jej tečú slzy. Vyberie si jogurt a desať minút ho mieša.
Tak ju nájdem v kuchyni okolo druhej nad ránom. Má rozťatú peru so zaschnutou krvou. Zavzlyká. Viac sĺz.
"Udrel ma," zašepká.
Udrel ju...
Chytím ju za ruky, prudko trhne. Aj na hánkach má zaschnutú krv.
"Aj ja som ho," pozrie mi do očí. "Celú cestu som bežala, nevládzem sa ani najesť," usmeje sa. Len trochu.
Už je dobre, hovorím si, už je to dobre.
V kúpelni je dlho, voda šumí zo sprchy. Nemôžem zaspať. V posteli sa znovu rozplače, neviem, čo robiť. Nesmelo sa jej dotknem pleca. Otočí sa, usmeje cez slzy, utrie si oči. Dá mi dlhý bozk na ústa, objíme ma. Silno. Nevášnivo, len silno a hlboko.
Neviem, čo robiť.
Neviem.
Zaspí za pár minút.
Ja nad ránom.
Zívam. Nad rannou kávou, nad každým mailom dvakrát. Nad čajom. Nad obedom. Zívam nad každým zívnutím.
August 7, 2007
Subscribe to:
Posts (Atom)