Už zase

Už zase ponocujem...

Ja som fakt prípad.

Noty v notese

Môj milý smutný denníček, len v skratke ti napíšem, čo si ešte pamatám.
- Šesť dní Brussels a Gent, od čokolády mám aj ponožky.
- Dena je bi. Ty nevieš, kto je Dena. To som nenapísala. Ale už určite vieš. Percentuálne sme to nepreberali, a tak ani neviem koho teraz hľadá. Ona, on? Aj tak je niekde vonku, asi niečo "rieši".
- Porezala som sa.
Ach, tento elektronický svet... Keby som si písala denník atramentovým perom na kvalitný papier, mohla som tu nechat životnú stopu. Uschla by, zhnedla, ale bol by to stále kúsok zo mňa. Vyliala by som si do teba dušu cez otvorenú ranu. A ešte by to chcelo pár sĺz, ktoré by uschli a zmizli. Len papier by dával tušiť, že na zvlnenom papieri niečo bolo. Unesieš vôbec moju dušu, denníček?
- Ešte asi tridsať strán a mám analýzu hotovú. Mne sa tááák nechce. A tááááááák musím.
- Chcem zázrak. Ale asi mi to nikto nezariadi. Ja teda niečo vymyslím, niečo ako pekný deň, alebo nové topánky alebo divadlo. A spravím si malý zázrak. A potom sa budem tváriť milo prekvapene.
- Čo ešte? Zhasni.

Žena v mojej posteli

Je krásna a nahá. A spí. Zdá sa mi, že sladko, usmievavo.

Prišla ma navštíviť kamarátka z najlepších. Z detstva, rozbitých kolien a okien, zo školy a prázdnin. Skúša život po svete, bez trápenia, bez ťažkostí. A spí a zaspí, kedy sa jej zachce.
Keď mi zavolala, povedala len, že ma príde pozrieť... a už ma pozerá vyšše týždňa.

Prídem domov, na stole je čaj alebo kvety, je upratané, dostanem informácie z majstrovstiev v hokeji. Ani by som nevedela, že sú.
Predvčerom sa ma spýtala: "Chceš masáž?"
Nechcela som. A o od vtedy premýšľam, prečo som odmietla. Akoby sa mi niečo zazdalo. Možno v hlase alebo pohľade... a možno si to len namýšľam.

Doma mám len jednu veľkú posteľ, dva na dva-dvadsať, a tak spíme spolu v jednej posteli. A ona spáva nahá, lebo to inak nevie, ako hovorí. Ale čo si pamatám, zo školských výletov aj neskorších, vždy spávala nahá.
Len ten pocit vedľa nej...

Tak kým zaspím, myšlienky mi poletujú v hlave a narážajú jedna o druhú. Keď zaspím, sníva sa mi. Neviem čo. Len ráno mám ten pocit, že sa mi niečo snívalo a bol to asi fajn sen. A niekto sa mi prehŕňal vo vlasoch.

Nerozpráva o svojich vzťahoch, obzerá si mužov ako som si všimla už dávno. Ale pozerá sa aj na iné ženy, a to som si všimla len teraz. Spomínam si. Snažím sa vybaviť si, čo najviac a poskladať si zo spomienok lego. A naozaj neviem. Možno je... nechcem napísať to slovo, lebo sa mi nepáči. Takto, možno je ona-gay, možno je bi. Neviem. Je mi ako sestra. A ak v skutočnosti je, tak mne to došlo až teraz?

Premýšlam nad sebou. Nie som. A čo teraz? Nič. Spať. Zajtra sa jej na to priamo opýtam.

Ale keď sa nad tým objektívne a nestranne zamyslím, tak je to vlastne moja škoda, zvlášť teraz, kým je tu.;-)