Z okolia blogov

Veľa som si čítala v okolí blogspot.com. Toľko slov. Toľko myšlienok. Toľko problémov. Riešime sa. Hihi.
Keď si nájdem čas, tak si vás všetkých nejako usporiadam. Kto by to spravil miesto mňa, dostane fľašu zo stále sa rozrastajúcich zásob. Mám všetko, stačí si vybrať.

Z nosa

Ach. Len tak som si ochorela. V hlave mam dvoch malých šikmookých trpaslíkov, majú obrovské bubny postavené proti sebe a mlátia do nich, čo to dá.
Dáva to viac a viac.

"A frajerku už máš," spýtala som sa brata v sobotu, keď doniesol nákup, nalial nám tramín a ja som začala pripravovať obed. Hovorí sa, že dobré sa chváli samo. Ja som najlepšia, tak sa pochválim. Viem výborne variť.
"Nemám," povedal mi.
Môj vlastne-nevlastný brat je... no drvivá vačšina žien vlhne.
Nechápem, že nemá.
"To je o vernosti alebo nejaký vyšší princíp?" opýtam sa.
"Ale nie, o Luciu vôbec nejde, a už sa nevypytuj," povie mi. Lucia je jeho manželka. V pondelok v Sydney, v utorok v Budapešti, v stredu a štvrtok doma, od piatku v Moskve a potom v New Yorku. Obrazne povedané. Mám dojem, že ich najdlhšie rande bola ich svadba.

Predám použité papierové vreckovky. Darujem.
Načala som tretí balík, ten veľký. To je koľko? No v jednom je asi 20 balíčkov. Každý má 10 vreckoviek. To máme... to jéé... to je príšerná nádcha.
A nemá sa o mňa kto starať.
Som z tých, ktoré majú nepomerné zastúpenie mužských kamarátov. Lenže tým volať nemôžem, lebo sa na niečo vyhovoria a neprídu. Ďalšia skupina sú tí, ktorým nádcha nevadí, im nič nevadí. Hlavne, že bude sex. "Tak si to dáme zozadu," povedia.
A potom ešte jeden alebo dvaja, ktorí nezdvihnú telefón, pretože samozrejme o nádche vedia. Neviem ako, proste vedia. Často oveľa viac akoby mali.

A kamarátkam nevolám. Teoreticky by mohli prísť dve. Lenže jedna je niekde v karibiku so svojím skoro Francúzom a druhá je nymfomanka a včera jej skončili krámy.

Ááále čo. Idem do vane, zasolím sa ako v mori a budem sa dívať ako mi voda naťahuje sopel od nosa až po odtok.
A potom sa zabalím do postele a budem si čítať, čo sa píše na blogoch.

p.s. To "píše" som 4x po sebe napísala "píče".

Opička

Pískla mi smska, že: Chceme sa dnes?
Bolo 04:00 ráno, tak som len odpísala, že: Nemam silu pisat. A hodila som sa o posteľ. Skoré ráno, okolo 11:00, som mu poslala ďalšiu, že: Stale nemam silu. Pis mail. Dostanes mail.
Raňajky som spojila s obedom a vyjedla som všetky zásoby. Pri ich zhromažďovaní som zistila, že na jeden kus nejakej potraviny pripadajú tri flaše alkoholu.
Vybrala som vajíčka z prepravky, pripočítala flaše minerálky a jeden džús, aby som ako tak vyrovnala skóre. Dala som si tučné raňajky. Dvakrát.

Auto som neriskovala, vzala som si taxík. Kolegovia išli práve na obed, tak som sa pridala. Čašník si zapisoval objednávku, ja som blbo-nemým pohľadom počítala päť kexov-podpivníkov. Asi tri minúty. Vytrhla ma až jeho opakovaná otázka: "A vám slečna?"
Zdvihla som k nemu svoju doráňanú tvár a zabité oči, nadýchla som sa, ale predbehol ma.
"Slepačiu? A kávu?", navrhol.
"Slepačiu horúcu. A studenú minerálku."

V práci som zaspala v kútiku pre neposlušných alkoholikov. Máme taký malý kancel, kde sa chodíme ukrývať. Sme natoľko triezvi, aby sme usúdili, že nebudeme otravovať kolegov sebou a svojou opicou. Klíma je tam nastavená na sladkých 18, vedľa stola nealko - niekoľko druhov a na stole tic-tac a žuvačky. A pod oknom gauč.

"Tak ako, dievča?" vrazil mi šéf do môjho súkromného pavilónu opíc.
"Na piču, nevidíš?"
"Pýtam sa ťa na tých Belgičanov."
"V podstate nás berú," a zaradila som spiatočku do pamäti. "Viac ti poviem, keď si spomeniem. Ak si spomeniem. A teraz ma nechaj, lebo ti budú opice behať po firme."
Dal mi pusu na čelo, zaškeril sa ako šašo, zdvihol palec a odišiel.
Zadriemala som.

Bolo sedem večer, keď som si otvorila maily. Od neho. Môj len-sex priatelíček. Písal niečo o večeri, vínku (pri tom slove ma trochu naplo), príjemne strávenom večeri a ešte príjemnejšej noci. Dnes.
Moja odpoveď bola ukecanejšia, ale negatívna. Napísala som mu, nech mi z hlavy a rýchlo vymenuje aspoň desať druhov chlastu a ak aspoň na dve odpoviem "včera som nepila", tak ma môže dnes tak maximálne uložiť spať. Ale radšej nech sa nenamáha, som dopísala.
Pripojila som mu môj menštruačný kalendár - zajtra.
Zoznam filmov a divadelných hier, ktoré chcem vidieť - tento mesiac.
Dopísala som aj www.prada.com, to z toho filmu, ale pripojila som aj veľkého smajla, až taký obetavý byť nemusí.
Mail som poslala, jeho v podstate do paže na najbližších pár dní.

Doma som si vliezla do vane. Zavolala môjmu nevlastnému bráškovi, ktorý mi je vlastnejší ako ktokoľvek iný a nevymenila by som ani za vlastného súkromného Boha, knihu všetkých kúziel a večnú krásu a mladosť v jednom balení.
"Potrebujem ťa, poď so mnou nakupovať." povedala som.
"Ty chceš ísť nakupovať?"
"Vlastne chcem nákup."
Vzdychol si. A usmial, to viem.
"A čo potrebuješ kúpiť?"
"Plnú výbavu."
"V piatok, dobre?"
"Dobre. Ostaneš na víkend."
"Do soboty určite," povie mi.

A potom si dopustím teplú vodu. Kliknem PUBLISH. A napíšem šéfovi, že zajtra neexistujem.

By som...

Som to. To malé. Pohladkať. Po vláskoch, po líčku.

Dnes by som si sadlo v práci, otvorilo laptopidlo, pod nos dalo kávišku, voňavú. Ľavú ruku pod bradišku a pravou klikalo a klikalo po farebnom svete, obrázkoch a písmenkách.
Šatičky a dovolenky. Aftíčka a nové periny. Všetko chcem.

A namiesto toho tu makám ako plná fabrika po vojne. Bohés.

Pondelok

Neznášam. Nenávidím. Nechcem. Nemôžem. Nedá sa. Neriešim. Nebavím sa. Nemám. Skrátka NIE.

Víkend

Dnes je víkend. Aj zajtra je víkend. Nič. Nerobím. Oddychujem.
Počuješ?
O d d y c h u j e m.
Ale poznačím si to sem.

Oficiálne

Začínam...
+

Mala som devätnásť a dívala som sa na Amélie Poulain. Dostala som jej záchvat, cez plátno kina, chcela som pomáhať, byť dobrá. Tak nekonečne, príjemne, ľahko.
Na druhý deň som vzala mamu do kina. Držala som sa celý film, ani som necekla, ani za ruku ju nechytila. Keď sme vyšli z kina, skákala som ako šteňa okolo nej, celá zvedavá, čo mi na to povie.
"Pekné, pekná hudba", povedala.
"A nič viac?"
"Keď som bola v Paríži, tak na tých schodoch ma okradli."

Dlhé obdobie krátkych piatich rokov som trávila vlastným životom. Škola, vzťahy, kamaráti a čoraz rýchlejší kolotoč. A jeden občasný milenec o pätnásť rokov starší. Doteraz neviem prečo presne. Zo dňa na deň som bola staršia o niekoľko mesiacov, zo dňa na deň tie dni pribúdali rychlejšie.
A potom bolo po škole. Zbohom skoro všetko, vitaj skoro všetko. Iné mesto, vačšie mesto. Iné miesto, iný štát. Nové, nové, nové... stále. Nové sa stalo stereotypom.
Návrat domov, nová stará Bratislava. Blavane?

Asi pred poldruha rokom, možno viac, som aj ja objavila fenomén blog. V nových priestoroch firmy, vo veľkom zhone kolegov, v novom kostýmčeku, som si len tak klikala a čítala. Rozhodnutá začať písať.
A tak, až teraz. Lebo.

Pred pár dňami som oslávila tridsiatku. Na svoje dvadsiate piate narodeniny. To bol jeden z tých lepších dní, necítila som sa až o toľko staršia. Neznášam oslavy.

"Čo chceš k narodeninám?" opýtal sa ma môj šestdesiatročný šéf. Majiteľ firmy.
Prišla som k nemu, nie úplne blízko, tak na tri kroky. V kancelárií sme boli sami.
"Postav sa," hovorím mu. Postavil sa. Keď mám opätky, je trochu nižší odo mňa.
"A teraz ma objím."
Trvalo to chvíľu, minútku dve. Férový chlap, skoro kamarát, raz, či dvakrát rozvedený. Akoby otcov oveľa starší brat, prvorodený. Cudzí človek. Sukničkár.
"Toto postačí, dík," povedala som mu a on ma pustil.

"Pracuješ tu pol roka, dievča," povedal mi, keď som tam pracovala pol roka. Dievča hovoril len mne. Málokedy menom, aj keď sme si tykali.
"Asi tak nejako, prečo?" spýtala som sa.
"To sa nepýtam, len hovorím."
Chlap začína rozhovor, typické, povedala som si. Ale nebudem ho trápiť, je ku mne fajn.
"Tak pokračuj," povedala som. "Zdá sa, že mi chceš niečo povedať."
"Sme na tom zle. Presnejšie, kurva zle. Tak ti chcem povedať to, čo každému, ak máš niečo iné, neváhaj."
"Poviem ti, keď sa rozhodnem," usmiala som sa. A on tiež. Neviem, ako to cítil alebo vnímal. On bol za vodou. Ja nie, ale nechcelo sa mi zase hladať, zase meniť. Nechcelo sa mi znovu zažiť nové.
Vo dverách sa ma ešte opýtal: "Vieš prečo som s tebou nikdy neflirtoval?"
"Lebo z celej firmy je môj zadok jediný, ktorý obdivuješ."
Smial sa a odišiel.
Som rada, že som neodišla. Nie som rada iným veciam.

Lala

Cmuk, pusa.