Vôňa inej ženy

Tak dlho som tu nebola...

Milý denníček,
mal si smolu. Nechcelo sa mi písať, nechcelo sa mi premýšľať, uvažovať a zvažovať život. Ten môj, vlastný. Chcelo sa mi ho žiť. Silno. Okamihovo. S radosťou, čo bude o chvíľu. Neskôr. Budúcnosť... snáď.
A teraz píšem. Všetko sa dozvieš. Máš smolu, poviem ti to.

...vidím predsa, že niečo nie je v poriadku. Objímeš ma, jemne sa pritiahnem, zaborím nos do ramena, košeľa mi pohladí nos. Už to viem. Nič nie je v poriadku.
Voniaš. Parfém nie je môj, nie je tam krátko. Ľahko prechádza na iné veci. Tvoje. Pokožka na krku je tiež iná. Neviem aká. Len iná. Všetko je iné. Za dve sekundy.
Usmievaš sa. Usmievam sa. Usmievame sa.
Viem.
A ty? Vieš, že viem? Asi nie. Nie, určite nevieš.
Chvíľu si predstavujem, aké by to bolo, keby si vedel, že ja viem.
Už minútu, či dve mi niečo hovoríš.
"Počúvaš ma?"
Počúvam ťa? Nie, nepočúvam. Veď je to jedno, čo hovoríš. Vstanem, zoberiem pohár, nalejem si. Tebe nie. Sadnem si naspäť. Prestávaš hovoriť, zmení sa ti pohľad, len sa dívaš. Trvá to mesiace, táto chvíľa. Chceš niečo povedať, už sa nadychuješ.
Postavím sa, idem do chodby, nechcem nič počuť. Prijdeš za mnou. Pohneš rukou, naťahuje sa za mnou. Pozerám sa na ňu, na ten pohyb. Stiahneš ju späť.
Otvorím dvere, potom ústa. Pýtam si kľúče.
Posledné slová zaštrngajú, keď mi padnú do ruky.

A to je všetko. Ani nechcem vedieť prečo. Načo by mi to bolo... Neviem zaspať, neviem plakať. Možno by som aj chcela, len sa mi nedá. Ráno sa nezobudím. Len na chvíľu otvorím oči, zdá sa mi, že je tu také dunivé ticho. Zaspím. A spím.

Je niekoľko hodín, deň. Chodím po byte, je mi trochu zima, som unavená zo spánku a nevládna z vlastnej duše. Sama sebe sa divím, čo mi je a prečo takto kolabujem. Neviem sa prepnúť a je mi to smiešne. Vlastne trápne. Premýšľam, že sa pôjdem na seba pozrieť do zrkadla. Možno sa budem hystericky smiať.
A sklamane sa cítim. Sklamala som sama seba.
Niečo jem a kým sa nepozriem, tak neviem čo. Potom niečo pijem. Popálim si jazyk. Horúci čaj.
Potom asi desať minút pozerám do prázdna. Niečo vyšše hodiny. Počujem tikať digitálne hodiny. Hrnček umývam dvadsať minút.
Najhoršie je, že si to uvedomujem, že sa pozorujem, že to viem. A nič s tým neurobím. Akoby som bola dve osoby a medzi nimi tenká ale pevná priesvitná membrána. Len ju roztrhnuť a splynúť sama do seba a nechať tie dve osoby nech jedna ovládne druhú. A tíško dúfať, že to bude tá, čo teraz všetko pozoruje.
Len nezapni telku, akoby mi hovorila. Zoberiem ovládač, zapnem. A ona sa smutne pousmeje a pokrúti hlavou.

Zaštrngocú kľúče, po chvíli sa zjaví Denisa. Díva sa. Ja sa skôr pozerám cez ňu ako na ňu. Sadne si ku mne na gauč. Pozerá striedavo na telku a striedavo na mňa. Vytiahne mi ovládač z ruky, prepne. Ja sa prepnem do horizontalnej polohy, hlavu si položím na jej nohy. Z oka mi stečú dve slzy. Pohladí ma po vlasoch.

Potom vstane, pootvára okná v celom byte, zmizne v mojej izbe. Presunie ma do kúpeľne, napustí vaňu a nechá ma v nej.
Voda sa ochladí, až mi je zima, trochu ma to preberie. Začnem kýchať. Pustím na seba horúcu sprchu. Po chvíli vôjde Denisa, prúd vody stiahne na polovicu a veľmi nežne na mňa prehovorí:
"Doumývaj sa a vypadni."
Všetko robím tak akosi automaticky. Prešuchcem sa do postele, to druhé ja mi hovorí, že nie je v takom stave v akom som ju nechala, ale ja si to nevšímam. Spadnem tam.

Vôjde Denisa, sadne si na posteľ.
"Tak rozprávaj."
Som ticho. Chvíľu ma nechá, potom mi mlčky zatrasie plecom.
"Rozišli sme sa... nechala som ho," poviem.
Ľahne si za mňa, objíme ma.
"To je mi ľúto," zašepká.
"Mne ani nie," odpoviem. "To je som sa rozišla s ním. Našiel si alebo mal druhú. Mne je ľúto seba." ešte jedna veta a začnem plakať. Bude sa mi dať, bude to na dlho. Otočím s k Denise, objímem aj ja ju.
"Dnes tu bol. Keď som ho objala, mal na sebe inú vôňu. Ženskú." hovorím jej cez plece. "Vôňu cudzej ženy," dodala som dramaticky.
"Vlastne," zarazila som sa a nadýchla som sa zhlboka nosom. "Presne takú ako máš ty."
Denisa sa odtiahne odo mňa s vytreštenými očami.
"Ale čo si," hovorím jej a pokrútím hlavou. "Inak je to dobrá vôňa," dodávam.

A potom sa konečne rozplačem, tečú mi slzy a vzlykám ako malá. Je mi trochu zima. A Denisa sa ma snaží utíšiť. Hladí ma tvári a vlasoch. Bozkáva na líce.
Na ústa.
A ja sa nebránim a sama neviem prečo. Nechám sa. Dávam sa. Niektoré vraciam.
A stále plačem, čo ma trochu unavuje. Nakoniec prestanem, konečne. Denisa neprestáva a ja len zavriem oči. To má byť čo, pýtam sa sama seba. A to je všetko, čo urobím. Trochu si namýšľam, že viac nie som schopná.

A ráno... vstanem prvá, otvorím oči. Cítim sa inak ako včera. Nie je lepšie. Úplne inak. Raňajky spravím pre obidve. Kávu, čaj. Robím toho veľa, akoby som sa potrebovala zamestnať niečím, aby som nenamáhala hlavu.
Počujem Denisu vstať, ide rovno do kúpeľne. A potom sa zjaví v kuchyni. Priamo a bezstarostne ide ku mne, usmeje sa, dá mi pusu na líce.
Kamarátsku.
"Ako sa cítiš?" opýta sa ma.
"Inak," odpoviem popravde.
"To je dobre," usmeje sa. A potom akoby ju niečo napadlo. "Ale keby si chcela..." nechá visieť nedopovedané vo vzduchu a v očiach sa jej šibalsky iskrí.
"To tak," poviem. A potom sa rozomejeme obidve a nahlas sa smejeme.

Odídeme z bytu, do práce a každá sa svojím bežným dňom. Ten Denise končí s Ninou. A mňa v aute napadne, či na nej Nina spozná vôňu inej ženy.