Som stará. Neuveriteľný pocit. Sedela som doma, listovala v nejakom časopise, ktorý sa nedá čítať, len prezerať, teda niektoré fotky. Tie časáky mám z práce, odchádzam, nejaký si zoberiem, že ho prelistujem doma, ale potom naň zabudnem.
Po týždni ho nájde Denisa, niekam ho uloží a po mesiaci ho zase nájdem ja a vravím si, aha Dena kúpila nový časák. Zas a znovu zistím, že je nečitateľný, pozriem na ňu, čo a prečo to kupuje a ona sa mi smeje a hovorí mi, že som to doniesla pred mesiacom.
Obidve podľa tých časopisov žijeme. Nerobíme nič z toho, čo sa tam doporučuje.
Zabúdam. Asi som vážne stará. Takže... Sedela som doma, listovala časák, keď prišla Dena. Nevidela som ju, nič nehovorila a vedela som, že sa usmieva. Kým sa vyzúvala, jej nálada zaplnila celý byt. Zložila som časák na stôl a čakala. Kroky a kroky.
"Je to tu krásne," počula som neznámy hlas, dievčensko-detský. A vošli. Denisa a nejaké dievča. Dievča, ktoré na mňa vyvalilo zelené oči a trochu jej poklesla sánka.
"Dík," povedala som jej, keď už mi pochválila byt.
"Nina, to je Vivi. Vivi, Nina," predstavila nás Denisa.
"Ahoj," hovorím.
Ale malá bola ticho. Na jej tvári sa odohrávalo všetko, na čo myslela a na čo sa nechcela spýtať.
Ja si tie chvíľky užívam. Kruto. Čakala som. A bolo ticho. Tak som sa postavila, prešla k linke, spýtala sa: "Dáte si čaj?"
Nečakala som na odpoveď, otočila som pre čaj a hrnčeky... ale hlavne preto, nech si malá všimne, aj keď je o dosť mladšia, zadok mám lepší. Na chrbte som cítila ako mi tie veľké zelené oči namierila medzi lopatky a hneď na to sa pozrela na Denisu.
"Aký?" otočila som k tým dvom. A povedala som si dosť.
"Denisa u mňa býva, kľudne môžeš rozprávať, nehryziem."
Ten balvan som počula dopadnúť niekde dole v garážach. Dúfam, že netrafila moje auto.
"Ovocný," pípla. Tvár jej jasnela.
Tak sme popíjali a po chvíli som ich nechala a šla k telke. Denisa vošla.
"Kde je?" naznačila som ústami, zašepkala.
"Na vecku," odpovedala.
"Je strašne mladá," šepkala som ďalej, "dieťa."
"Má dvadsať," odpovedala Denisa.
"Neverím, vyzerá na štrnásť."
"Videla som občianku," bránila ju Denisa.
"Strašne mladá," zopakovala som.
"Dobré, čo?" usmiala sa Denisa a hneď na to vošla Nina.
Posadila sa na kreslo. "Čo je to?" spýtala sa na program.
"To je telka," odpovedala som jej a nemala som ani šajn, čo je v nej. "Nájdi si niečo a podala som jej diaľkové.
"Ja by som radšej spala."
Pozrela som na Denu. Oči plné chtíča a posadnusti. Tvár a telo tiež. Stáli jej bradavky. Hneď na to ma napadlo, že si to všímam. Otočila som sa k Nine a zase k Denise. Nina zase začala byť ako zajac.
"Ja mám len jednu posteľ," hovorím.
Chvíľu sa nad tým zamyslela, "a to spolu...?" nedokončila.
"Čisto asexuálne," vyhŕkla Denisa.
"Ako sestry," dodala som.
Poslala som ich do spálne. Našla spacák, vypla telku a vyhodila ich z obývačky. Stretli sme sa ešte v kuchyni. Ja som si šla po minerálku a tie dve sa tam pustili do riadu. Nepochopila som to. Ale nepýtala som sa.
"Len túto noc," pozrela som na ne prísne. Na vlastnú posteľ som zaťažená. Prikývli mlčky.
Vo dverách som sa otočila: "Kondómy su v zásuvke a ticho ako myšky, jasné?"
Smiali sa, zvonivo a ticho ako myšky. A takmer rovnako.
Ráno som vypadla, kým ešte spali.
