Drahý denníček.
Ty príšerka papierová. Prepáč, myslím to obrazne. Ja viem, že si pyšný na to, ako ticho vieš bzučať, pekne zobrazovať a počítať. A tak a iné veci.
11.6.
Modrý pondelok. Deň ubehol. A nič sa nestalo.
12.6.
Dánska rovina, smiešne dvere na smiešnych domoch v dedinkách za hranicami. Lietadlo. Kodaň. Farebné mesto. Čajky.
Veľká belgicko-dánska vojna o malé pivo. Nech.
Finlandia.
Hotel.
13.6.
Laptopy. Tabuľky. Kávy a bagety. Toalety ako útek do pásma nikoho.
Hotel. Zaspávam počas masáže.
14.6.
Kopírujte včerajšky, ušetríte fantáziu. Konečne koniec.
Kŕmim čajky. Ak zaspím, vyďobú mi oči, dotrhajú šaty, vytrhnú mi srdce.
Možno by mi to ani nevadilo.
Hotel.
15.6.
Naspäť idem sama. Lietadlo vzlieta a hneď pristáva. Prespala som búrku. Všetci sú zelení, len ja pokrčená.
Avis nemá pre mňa dohodnuté auto. Čakám na lepšie.
Dvestotridsať nemeckou dialnicou. Takmer relaxujem.
Belgicko.
Víkend v zahraničí. Nikde nikto nič. Čakanie.
18.6.
Šedý pondelok, šedý Brusel, šedá šedosť.
19.6.
Teambuilding. Grc. Finlandia. Taxík. Hotel. Prežívam.
20.6.
Busy bee.
21.6.
Domov. A doma.
22.6.
Na pár minút som sa zastavila na firme. Po pár minútach sme šli na obed. A o pár minút som bola doma na večeru.
Denisa vyzerá byť krajšia. Zajtra sa jej spýtam, kto za to môže.
Vypínam.
June 26, 2007
June 4, 2007
Chvíle
"Veď ten tvoj nový basketbalista ma tu balí!" hovorí mi Denisa do telefónu.
Naprázdno som preglgla. Čo už.
"Teraz polož. Za chvíľu ti zavolám, aby aj on počul zvonenie. Potom mu oznám, že som nabúrala. Nič vážne, len dokrčené plechy. Hmm... na obchvate. Nech sa mi ozve inokedy."
Tak som zavolala. A on odišiel a ja som šla domov.
V sobotu mali decká svoj deň. V nedeľu ho mali väčšie decká. My. Ráno som sa vyplazila z postele, rozhodnutá, že sa do nej vrátim za desať minút.
"Nič také," zahlásila Denisa, "ideš so mnou."
Už som mala pobalený batoh a vedľa topánok basketbalky-tenisky. Čo, turnaj? Basket? Si blázon? Zbytočné otázky, zbytočný odpor. Musela som. A vedela som, že bude fajn. Už za prvou križovatkou sa mi chcelo.
A bolo fajn. Vydrvili sme koho sme mohli. Dostali sme. Zoznámili sme sa. Natiahli deň.
...a tak mu hovorím, nech mi zajtra zavolá, keď tak trvá na večeri.
Vraj nemá telefón. Ale, že príde po mňa. A ja si vravím, to je zujímavé, nemať dnes telefón.
Prišiel. A ja meškám. Veď chvíľu počká.
Chvíľu počkal a začal baliť Denisu.
Keby to aspoň nebolo pred chvíľou.
Naprázdno som preglgla. Čo už.
"Teraz polož. Za chvíľu ti zavolám, aby aj on počul zvonenie. Potom mu oznám, že som nabúrala. Nič vážne, len dokrčené plechy. Hmm... na obchvate. Nech sa mi ozve inokedy."
Tak som zavolala. A on odišiel a ja som šla domov.
V sobotu mali decká svoj deň. V nedeľu ho mali väčšie decká. My. Ráno som sa vyplazila z postele, rozhodnutá, že sa do nej vrátim za desať minút.
"Nič také," zahlásila Denisa, "ideš so mnou."
Už som mala pobalený batoh a vedľa topánok basketbalky-tenisky. Čo, turnaj? Basket? Si blázon? Zbytočné otázky, zbytočný odpor. Musela som. A vedela som, že bude fajn. Už za prvou križovatkou sa mi chcelo.
A bolo fajn. Vydrvili sme koho sme mohli. Dostali sme. Zoznámili sme sa. Natiahli deň.
...a tak mu hovorím, nech mi zajtra zavolá, keď tak trvá na večeri.
Vraj nemá telefón. Ale, že príde po mňa. A ja si vravím, to je zujímavé, nemať dnes telefón.
Prišiel. A ja meškám. Veď chvíľu počká.
Chvíľu počkal a začal baliť Denisu.
Keby to aspoň nebolo pred chvíľou.
June 1, 2007
Dovolenka
Vzala som si dovolenku. Len na dnes. Vzala som si dovolenku, aby som mohla pracovať. Len tak. Lebo ma to baví, lebo sa mi chce. Len tak. Lebo je to skvelé.
"Viv, nič nestíham," hovoríš mi pri polnočnej káve.
"Zaraď sa."
Aspoň sa usmievaš, nie úplne veselo, nie úplne unavene. Nie...
Postačujúco. Máličko očarujúco. Všimol si si? Tá čašníčka už tu bola trikrát.
A ty nič nechceš. Denisa by chcela aspoň ju.
"Ale ja by som potreboval obývačku. Navrhnúť, vymyslieť, zladiť.... Veď ja ani neviem, aké to je veľké," hovoríš.
"Mňa to baví, navrhnem, vymyslím a ty budeš mať. Chceš?" hovorím.
"Chcem."
A tak krokujem po tvojej novej obývačke, presúvam krabice z monitorov, televízorov. Kreslím si. Smejem sa. Moja dvanásť ročná asistentka má tričko od čokolády. A pery po tebe. Očami je na mamu. Krásna pripomienka. Vieš aká je? Vieš aká je skvelá. Vieš akú chce mať obývačku?
Ja už to viem.:-)
Mimochodom, je to 63 štvorcov.
"Viv, nič nestíham," hovoríš mi pri polnočnej káve.
"Zaraď sa."
Aspoň sa usmievaš, nie úplne veselo, nie úplne unavene. Nie...
Postačujúco. Máličko očarujúco. Všimol si si? Tá čašníčka už tu bola trikrát.
A ty nič nechceš. Denisa by chcela aspoň ju.
"Ale ja by som potreboval obývačku. Navrhnúť, vymyslieť, zladiť.... Veď ja ani neviem, aké to je veľké," hovoríš.
"Mňa to baví, navrhnem, vymyslím a ty budeš mať. Chceš?" hovorím.
"Chcem."
A tak krokujem po tvojej novej obývačke, presúvam krabice z monitorov, televízorov. Kreslím si. Smejem sa. Moja dvanásť ročná asistentka má tričko od čokolády. A pery po tebe. Očami je na mamu. Krásna pripomienka. Vieš aká je? Vieš aká je skvelá. Vieš akú chce mať obývačku?
Ja už to viem.:-)
Mimochodom, je to 63 štvorcov.
Subscribe to:
Posts (Atom)