Zavrieť oči

Videli ste ten film, kde hral Bolek Polívka takého smutného pána, ktorý sa obliekol do čierneho a čakal, že práve teraz zomrie? A stále tak smutne a oduševnene opakoval Mě buší srdce.

Tak mi je. Búši mi srdce, tri údery na jedno slovo. Chcem zaspať a spať, ale nedá sa.

Naša Evka bola dnes proaktívna. Ale ako!
Sedeli sme s jedným zákazníkom, jednanie, plány, projekty. No príšernosť a moja práca. Od desiatej asi do tretej poobede, naštastie aj s obedom.
Prišla som do práce a naša proaktívna Evka mi spravila raňajky a k tomu kávu. Nevnímala som jej chuť, tlačila som do seba ešte teplú višňovú šatôčku. A potom si oprašovala cukor z nosa.
Na jednaní sa samozrejme ponúkala aj káva, tak som povedala Evke, že nech správí aj mne. Namiesto šálky hrnček.
Pred obedom ešte jedna. A poobede ďalšia.
Konečne ten cirkus skončil, sadla som si u seba za stôl, vyložila nohy a privrela oči.
"Spravím ti kávu?" spýtala sa Evka od dverí.
Jasné, že som prikývla. Takže ďalší hrnček.

Niekedy sa prechádzam po firme. Len tak. Vyzerá to síce frajersky, akože rozmýšlam, ale ja sa len prechádzam. Niekedy aj po balkóne. Niekedy jem pri tom jablká.
Tak som si zašla do kuchynky pre jablko a tam presso stroj. Taký ten vážnejší druh aj s vyhrievaním na šálky. Cak, cak, pohli sa kolieska.
"Evkáá!" zakričala som. "Čo je toto?" prstom som ukazovala na tú mašinu.
A ona úsmev od ucha k uchu. Že tu boli z tej a tej firmy, že nám to zapožičajú na vyskúšanie a aké to má funkcie, malá káva, veľká káva, zrnká sem, voda tam. Firma sa stará aj o čistenie, kávu dodá. A na dva týždne to máme zadarmo.
Cak, cak, cak.
Oprela na mňa oči ako psík, ktorý čaká, že ho pohladkám. Ale mne sa spätne vybavila chuť každej kávy.
Ja pijem inak ten prefabrikát, ktorému sa hovorí instantná a robím si ju slabú a s mliekom. Takých môžem aj viac za deň. Ale...
"A všetky kávy si dnes robila na tomto?" opýtala som sa a presne som vedela ako to skončí. Muselo. Cak, cak, ck, ck, kolieska zrýchlovali.
"Jasné." ešte stále nadšene odpovedala Evka.
"Aj mne?" pokračovala som.
"Že váhaš."
To už som bledla. Toľko kávy, napadlo ma. A teraz to ešte aj vedieť. Začala som ich počítať...
"A tebe som robila tieto malé," ukázala na obrázok malej šálky. "Dve naraz a potom som ti ich zliala do hrnčeka." zabila klinec.
...a prenásobila som to dvomi. C-v-a-k.

"Zajtra asi neprídem, volajte mi len poobede," povedala som Evke pri odchode.

A tak sedím doma a búši mi srdce. Vypila som asi štyri litre vody a vyčúrala osem. Pozerám už tretí film, druhý dvakrát, lebo som robila večeru. A nemôžem spať.
Pôjdem do vane, napustím si horúcu vodu a ľahnem si tam. A keď odtiaľ vyleziem, voda bude hnedá a bude voňať kávou.

Pracovná ma(ka)ačka

Šéf je na dovolenke. Na mesiac. Šéfujem ja.

Asi pred polrokom som skoro skončila v nemocnici.
"Zajtra odlietam na dovolenku, na mesiac máš firmu na povel," povedal mi do telefónu večer a na druhý deň odletel. Keď sa vrátil, vzala som si dva týždne voľna a týždeň iba spala. Chcela som ho zabiť, ale bola som unavená.
Keď som prišla do práce, len som mu kvalitne vynadala.

"Najbližšie, keď to urobíš, odchádzam," povedala som mu. Vyhodil by ma kľudne a našiel namiesto mňa niekoho iného, s tým by problém nemal. Ale štvalo by ho, že nemôže k moru.

Takže túto dovolenku sme plánovi spolu, asi od začiatku decembra. Moje podmienky boli jasné. Všetkým pošle mail z letiska, tesne pred odletom. Mám plnú moc. Nad prácou a pracovnými záležitosťami, nie nad firmou ako takou. Nesmú mi práve začínať krámy. A chcem dvojnásobný plat.

Aj tak nestíham. Firmu zvládam, ale keď prídem domov, som hotová. Otvorím dvere, zamknem a zavrie sa mi jedno oko. Idem rovno k posteli. Ak mám silu, tak sa vyzliekam cestou, ale niekedy aj nie. Zvalím sa do postele a zaspím.
Ak sa preberiem uprostred noci, dám si sprchu. Do vane nemôžem, lebo tam by som zaspala. Potom naspäť do postele.

Keď sa ráno zobudím, som mimo. Chvíľu to trvá. Ako hovoria naši technici - štartujem pomaly. Potom si spomínam, čo som mala a čo mám spraviť.
A spomenula som si, že musím na benzínku. V kuchyni si najprv spravím kávu, inak som hotová. Otvorím dózu a... káva nikde. Keď je šéf preč, dávam si dvojnásobné dávky.

Dala som sa ako-tak doporiadku, čo je u mňa jednoduché - stačí ma učesať. A šla som do práce.
Benzínku mám pár krokov z domu, prišla som tam, objednala si dve kávy a kúpila sladké sladké. Šatôčky a hrebene a jablkové a višňové... a dosť.
Potom som sa vrátila pre auto na parkovisko a s ním znovu na benzínku pre plnú.

A potom do práce, kde som dokončila malovacie práce na ksichtíku, dala si ďalšiu kávu... A kolotoč mohol začať.
A takto to bolo celý týždeň a ešte tri bude. Svrbí ma z toho celé telo. Chcem ultra-profesionálnu masáž chrbta, lebo ma bolia stavce. Chcem menej práce. A chapavejší svet. A ešte chcem iné veci. Asi chcem toho priveľa.

Haló? Dunaj?

"Aký máš plán na víkend?" spytal by sa ma.
"No sadaj, to ti musím povedať," povedala by som ja.
"V sobotu ráno idem na vlasy ku kamarátke. Zoberie len mňa a nikoho iného nemá. Potom zájdeme na obed. Ona miluje pizzu, takže kam si povie, tam ideme. Dáme si jednu na polovicu, lebo chceme ísť zaskákať na tai-bo. Cvičí to nejaka nová fešanda, ktorej kamoška robí vlasy.
No, robí... raz za šesť týždňov jej na hlave urobí nové vrabčie hniezdo.
Potom si spravíme nóbl hodinku v Au-Café, tam nám zavolá Vrabčie hniezdo a ideme do Auparku, lebo si vraj nevie kúpiť na seba džíny. Chápeš, budeme jej očumovať zadok.
Potom pojdem domov. Dĺĺĺháá vaňa.
A skončím s knihou alebo dvdčkom. Ešte neviem."

Takto infantilne som sa so sebou rozprávala v piatok doobeda. Kým neprišiel víkend vo fľaši a kým sme sa nedokončili u Evky.

Zobudila som okolo štvrtej ráno v sobotu. Bolo mi zle. Ale tak zle zle. Od žalúdka.
A aby sa mi nič nestalo, Evka ma držala za nohu. Okolo členka.
Obrovská posteľ.
Vystrelila som na toaletu a v prvom momente som nevedala, či misu objať alebo si sadnúť. Brr.
"Si ok?" ozvalo sa spoza dverí starostlivo.
"Už asi hej," zamumlala som.
"Tak ma pusti, musím telefonovať."
Predsa som toho toľko nepila. Žeby som už nezvládala alkohol? Ale to je blbosť predsa, premýšlala som v kuchyni.
"Asi sme to prehnali," povedala Evka, keď vošla a na ruke ukazovala tri prsty.
"Tretí raz telefonuješ?"
Len pokývala hlavou.
Otvorila som chladničku. Takže... čo sme to jedli? Systematicky som vyhadzovala z chladničky, všetko, čo som si pamatala. Skontrolovala som všetko aspoň päťkrát. Na kôpku podozrivých potravín stále pribúdali veci. Ja mám nad ránom strašne citlivý noštek.
Saláma, majonéza a vajíčka. Saláma dva dni po záruke. Majonéze neverím tak akosi implicitne. A vajíčka... no, to zase nie tak celkom verím Evke.
Pozrela som sa na ňu. A ako rýchlo chápe, keď sa na mňa pozerá.
"Ty myšlíš, že to neskončilo?" len tíško hlesla.
"Tak tak."
Tak som znovu otvorila chladničku, vytiahla všeliek: 52% slivku. Dali sme si každá do decáka a pili. Fuj. A potom ešte pol, pre istotu. Fuj fuj. Zavesili sme sa do seba a hodili sa do postele.
Bolo mi zle dvakrát . Z jedla aj zo slivky.
Konečne nastala vojna v žalúdku a nakoniec všeliek tesne vyhral.
Prežili sme to na čaji, na hriankach a vývare. A hlavne na tom, že sme mali synchronizované telefonovanie a nezavadzali sme si.

Ani nie pred dvomi hodina som prišla domov. Ešte si dopustím teplej vody a užijem si aspoň tú vaňu.

Popíjame si

Približne okolo asi zhruba cca tak nejak o na obed prišiel do firmy víkend. Doniesli ho kolegovia z obeda. Zdiaľky som ho odhadla na 7dcl, cez igelitovú tašku. Pán Fernet Horký.
Neuhádla som. Campari. A hneď som aj pochopila, prečo naša Evka napchala chladničku ráno džúsmi. A priniesli mi aj obed. Úplne sa hodil ku Campari. (tu je obrázok ironického ksichtu) Čína z fast-číny na Miletičke. (grg).
"Čo oslavujeme?" vyrútila som sa na kolegov, hneď ako som prehltla obed. Nejedla, ale hltala. To je ale iná téma.
"Oslavujeme prvý piatok v týždni," povedal jeden z nich a dal mi do ruky Pán Fernet Horký, také lepšie pol-deci.
Natiahla som ksicht, čo to má byť.
"Najprv sa naštartuj."
No tak to hej, to je starostlivosť. A tak sme si pracovne drinkovali až do piatej a pobrali sa domov. Všetci cez garáže, vybrať veci a svorne do taxíkov.
A ja k Eve, lebo potom alkohole mala takú príjemnú náladu, ktorá nechcela byť sama a potrebovala sa rozdávať. Dobro a úprimosť zo všetkých zákutí duše.
"Evka a máš nakúpené?" vyzvedala som. Predsa len, obed dávno za nami a pred nami dlhá noc.
"Plnú chladničku, zlatko, neboj sa." Ona mi hovorí zlatko, lebo ju vo firme neotravujem. Lebo ja som úprimná k šéfovi a ten je potom úúúprimný ku každému.
"Už minulý týždeň som chcela spraviť nejaký žúr," pokračovala, "ale nejako mi to nevyšlo. Lenže dnes už musíme. Od stredy sa mi nedá zavrieť barová skrinka, lebo je plná. Niečo musíme vypiť!"
To už hej, pomyslela som si.
Ja mám rada jej byt. Nechal jej ho jeden z jej bývalých, asi ho nepotreboval. Tak ako nepotreboval každý polrok nové BMW.
Tak som robila tri rýchle večere na studený spôsob, mastnejšie aby sa nám s tými fľašami darilo. A priznám sa, že pila hlavne Evka, lebo chcela byť čo najúprimnejšia.
Malo to vcelku rýchly priebeh. Už spí a ja zvládam napísať jedno slovo maximálne na tri pokusy. A musím skončiť lebo na delete bude jamka za chvíľu. A aj tak musím ísť tam, kam aj kráľovná chodí pešo.