Haló? Dunaj?

"Aký máš plán na víkend?" spytal by sa ma.
"No sadaj, to ti musím povedať," povedala by som ja.
"V sobotu ráno idem na vlasy ku kamarátke. Zoberie len mňa a nikoho iného nemá. Potom zájdeme na obed. Ona miluje pizzu, takže kam si povie, tam ideme. Dáme si jednu na polovicu, lebo chceme ísť zaskákať na tai-bo. Cvičí to nejaka nová fešanda, ktorej kamoška robí vlasy.
No, robí... raz za šesť týždňov jej na hlave urobí nové vrabčie hniezdo.
Potom si spravíme nóbl hodinku v Au-Café, tam nám zavolá Vrabčie hniezdo a ideme do Auparku, lebo si vraj nevie kúpiť na seba džíny. Chápeš, budeme jej očumovať zadok.
Potom pojdem domov. Dĺĺĺháá vaňa.
A skončím s knihou alebo dvdčkom. Ešte neviem."

Takto infantilne som sa so sebou rozprávala v piatok doobeda. Kým neprišiel víkend vo fľaši a kým sme sa nedokončili u Evky.

Zobudila som okolo štvrtej ráno v sobotu. Bolo mi zle. Ale tak zle zle. Od žalúdka.
A aby sa mi nič nestalo, Evka ma držala za nohu. Okolo členka.
Obrovská posteľ.
Vystrelila som na toaletu a v prvom momente som nevedala, či misu objať alebo si sadnúť. Brr.
"Si ok?" ozvalo sa spoza dverí starostlivo.
"Už asi hej," zamumlala som.
"Tak ma pusti, musím telefonovať."
Predsa som toho toľko nepila. Žeby som už nezvládala alkohol? Ale to je blbosť predsa, premýšlala som v kuchyni.
"Asi sme to prehnali," povedala Evka, keď vošla a na ruke ukazovala tri prsty.
"Tretí raz telefonuješ?"
Len pokývala hlavou.
Otvorila som chladničku. Takže... čo sme to jedli? Systematicky som vyhadzovala z chladničky, všetko, čo som si pamatala. Skontrolovala som všetko aspoň päťkrát. Na kôpku podozrivých potravín stále pribúdali veci. Ja mám nad ránom strašne citlivý noštek.
Saláma, majonéza a vajíčka. Saláma dva dni po záruke. Majonéze neverím tak akosi implicitne. A vajíčka... no, to zase nie tak celkom verím Evke.
Pozrela som sa na ňu. A ako rýchlo chápe, keď sa na mňa pozerá.
"Ty myšlíš, že to neskončilo?" len tíško hlesla.
"Tak tak."
Tak som znovu otvorila chladničku, vytiahla všeliek: 52% slivku. Dali sme si každá do decáka a pili. Fuj. A potom ešte pol, pre istotu. Fuj fuj. Zavesili sme sa do seba a hodili sa do postele.
Bolo mi zle dvakrát . Z jedla aj zo slivky.
Konečne nastala vojna v žalúdku a nakoniec všeliek tesne vyhral.
Prežili sme to na čaji, na hriankach a vývare. A hlavne na tom, že sme mali synchronizované telefonovanie a nezavadzali sme si.

Ani nie pred dvomi hodina som prišla domov. Ešte si dopustím teplej vody a užijem si aspoň tú vaňu.