Z nosa

Ach. Len tak som si ochorela. V hlave mam dvoch malých šikmookých trpaslíkov, majú obrovské bubny postavené proti sebe a mlátia do nich, čo to dá.
Dáva to viac a viac.

"A frajerku už máš," spýtala som sa brata v sobotu, keď doniesol nákup, nalial nám tramín a ja som začala pripravovať obed. Hovorí sa, že dobré sa chváli samo. Ja som najlepšia, tak sa pochválim. Viem výborne variť.
"Nemám," povedal mi.
Môj vlastne-nevlastný brat je... no drvivá vačšina žien vlhne.
Nechápem, že nemá.
"To je o vernosti alebo nejaký vyšší princíp?" opýtam sa.
"Ale nie, o Luciu vôbec nejde, a už sa nevypytuj," povie mi. Lucia je jeho manželka. V pondelok v Sydney, v utorok v Budapešti, v stredu a štvrtok doma, od piatku v Moskve a potom v New Yorku. Obrazne povedané. Mám dojem, že ich najdlhšie rande bola ich svadba.

Predám použité papierové vreckovky. Darujem.
Načala som tretí balík, ten veľký. To je koľko? No v jednom je asi 20 balíčkov. Každý má 10 vreckoviek. To máme... to jéé... to je príšerná nádcha.
A nemá sa o mňa kto starať.
Som z tých, ktoré majú nepomerné zastúpenie mužských kamarátov. Lenže tým volať nemôžem, lebo sa na niečo vyhovoria a neprídu. Ďalšia skupina sú tí, ktorým nádcha nevadí, im nič nevadí. Hlavne, že bude sex. "Tak si to dáme zozadu," povedia.
A potom ešte jeden alebo dvaja, ktorí nezdvihnú telefón, pretože samozrejme o nádche vedia. Neviem ako, proste vedia. Často oveľa viac akoby mali.

A kamarátkam nevolám. Teoreticky by mohli prísť dve. Lenže jedna je niekde v karibiku so svojím skoro Francúzom a druhá je nymfomanka a včera jej skončili krámy.

Ááále čo. Idem do vane, zasolím sa ako v mori a budem sa dívať ako mi voda naťahuje sopel od nosa až po odtok.
A potom sa zabalím do postele a budem si čítať, čo sa píše na blogoch.

p.s. To "píše" som 4x po sebe napísala "píče".