Oficiálne

Začínam...
+

Mala som devätnásť a dívala som sa na Amélie Poulain. Dostala som jej záchvat, cez plátno kina, chcela som pomáhať, byť dobrá. Tak nekonečne, príjemne, ľahko.
Na druhý deň som vzala mamu do kina. Držala som sa celý film, ani som necekla, ani za ruku ju nechytila. Keď sme vyšli z kina, skákala som ako šteňa okolo nej, celá zvedavá, čo mi na to povie.
"Pekné, pekná hudba", povedala.
"A nič viac?"
"Keď som bola v Paríži, tak na tých schodoch ma okradli."

Dlhé obdobie krátkych piatich rokov som trávila vlastným životom. Škola, vzťahy, kamaráti a čoraz rýchlejší kolotoč. A jeden občasný milenec o pätnásť rokov starší. Doteraz neviem prečo presne. Zo dňa na deň som bola staršia o niekoľko mesiacov, zo dňa na deň tie dni pribúdali rychlejšie.
A potom bolo po škole. Zbohom skoro všetko, vitaj skoro všetko. Iné mesto, vačšie mesto. Iné miesto, iný štát. Nové, nové, nové... stále. Nové sa stalo stereotypom.
Návrat domov, nová stará Bratislava. Blavane?

Asi pred poldruha rokom, možno viac, som aj ja objavila fenomén blog. V nových priestoroch firmy, vo veľkom zhone kolegov, v novom kostýmčeku, som si len tak klikala a čítala. Rozhodnutá začať písať.
A tak, až teraz. Lebo.

Pred pár dňami som oslávila tridsiatku. Na svoje dvadsiate piate narodeniny. To bol jeden z tých lepších dní, necítila som sa až o toľko staršia. Neznášam oslavy.

"Čo chceš k narodeninám?" opýtal sa ma môj šestdesiatročný šéf. Majiteľ firmy.
Prišla som k nemu, nie úplne blízko, tak na tri kroky. V kancelárií sme boli sami.
"Postav sa," hovorím mu. Postavil sa. Keď mám opätky, je trochu nižší odo mňa.
"A teraz ma objím."
Trvalo to chvíľu, minútku dve. Férový chlap, skoro kamarát, raz, či dvakrát rozvedený. Akoby otcov oveľa starší brat, prvorodený. Cudzí človek. Sukničkár.
"Toto postačí, dík," povedala som mu a on ma pustil.

"Pracuješ tu pol roka, dievča," povedal mi, keď som tam pracovala pol roka. Dievča hovoril len mne. Málokedy menom, aj keď sme si tykali.
"Asi tak nejako, prečo?" spýtala som sa.
"To sa nepýtam, len hovorím."
Chlap začína rozhovor, typické, povedala som si. Ale nebudem ho trápiť, je ku mne fajn.
"Tak pokračuj," povedala som. "Zdá sa, že mi chceš niečo povedať."
"Sme na tom zle. Presnejšie, kurva zle. Tak ti chcem povedať to, čo každému, ak máš niečo iné, neváhaj."
"Poviem ti, keď sa rozhodnem," usmiala som sa. A on tiež. Neviem, ako to cítil alebo vnímal. On bol za vodou. Ja nie, ale nechcelo sa mi zase hladať, zase meniť. Nechcelo sa mi znovu zažiť nové.
Vo dverách sa ma ešte opýtal: "Vieš prečo som s tebou nikdy neflirtoval?"
"Lebo z celej firmy je môj zadok jediný, ktorý obdivuješ."
Smial sa a odišiel.
Som rada, že som neodišla. Nie som rada iným veciam.