Chvíle

"Veď ten tvoj nový basketbalista ma tu balí!" hovorí mi Denisa do telefónu.
Naprázdno som preglgla. Čo už.
"Teraz polož. Za chvíľu ti zavolám, aby aj on počul zvonenie. Potom mu oznám, že som nabúrala. Nič vážne, len dokrčené plechy. Hmm... na obchvate. Nech sa mi ozve inokedy."

Tak som zavolala. A on odišiel a ja som šla domov.

V sobotu mali decká svoj deň. V nedeľu ho mali väčšie decká. My. Ráno som sa vyplazila z postele, rozhodnutá, že sa do nej vrátim za desať minút.
"Nič také," zahlásila Denisa, "ideš so mnou."
Už som mala pobalený batoh a vedľa topánok basketbalky-tenisky. Čo, turnaj? Basket? Si blázon? Zbytočné otázky, zbytočný odpor. Musela som. A vedela som, že bude fajn. Už za prvou križovatkou sa mi chcelo.
A bolo fajn. Vydrvili sme koho sme mohli. Dostali sme. Zoznámili sme sa. Natiahli deň.
...a tak mu hovorím, nech mi zajtra zavolá, keď tak trvá na večeri.
Vraj nemá telefón. Ale, že príde po mňa. A ja si vravím, to je zujímavé, nemať dnes telefón.
Prišiel. A ja meškám. Veď chvíľu počká.
Chvíľu počkal a začal baliť Denisu.

Keby to aspoň nebolo pred chvíľou.