Vypadla som z mesta. Čaj do termosky, spacák, ošuchaný kevlar na zadku. Nikde nikto.
A ráno na ďalší deň som mala hlavu v oblakoch. A nohy pevne na zemi. Bežala som a nechcela prestať. A potom som bežala tak rýchlo, že som ani nemohla. Bola to otázka času, robila som, čo som mohla. Nakoniec som predsa len zakopla a spadla. A odrela si lakeť. Nevadilo.
Ostala som ležať, dala batoh pod hlavu. A tá hmla ešte trochu klesla a keď som vystrela ruky, robila som v nej prstami čiary. Vyšlo slnko, všetko bolo jasné, nad slnko jasnejšie.
V chate pod Chlebom som zadriemala po šošovici. Prišli nejakí hluční ľudia, tak som bežala ďalej.
Kašlem na všetko. Na prácu. Na plány a projekty. Na firmu. Na šéfa. Na mesto.
Ale asi iba dnes.:-(
:-) Bolí ma lakeť a na stehne mám modrinu.
4 comments:
Aj ja by som chcela vypadnut... skoda, ze nemozem/nedokazem...
Ja by som toho chcela.:-)
A prave teraz by som chcela Toho.:P
Myslis Najvyssieho? ;)
Vždy,keď bola chuť,som aj ja vypadla.Nebežala som ako o život a nezdrela si lakeť;).Aj keď pár krát som sa otĺkla a schytala modriny.Ale stálo to za to.Teraz sa to už nedá.Nie je kam a cez plot sa ťažko lezie a ešte keď je ostnatý...
Post a Comment