Sranda zvaná Nuda v Belgicku. Nechápem pivo. Všeobecne. Pochopím asi 30cm vysoké opätky s 15cm podrážkou. Aj EU chápem... ale pivo nie. A kvasinkové ešte menej.
Tri dni nič nerobenia, čakania. A potom víkend v Brusseli. Dlhá sobota a ešte dlhšia nedeľa v meste, kam som prišla pracovať. Ja nie som turista, nechce mi... Spím. A v pondelok sa dozvedám, že budeme čakať ešte týždeň.
"Idem domov," oznamujem šéfovi.
"Nemôžeš odisť, musíš tu zostať, keby sa niečo zmenilo," hovoria Belgičania.
To tak, myslím si. Ešte som nevidela, aby niekto dodal niečo skôr, keď prvý termín posunul. Ostávam.
Utorok a ďalšie posúvanie.
"Ideme do Fínska," povie Belgičan-boss.
A ja mám len sánku dolu a na perách otáznik. Lenže všetci okolo zahrmia niečo v zmysle hurá a nastáva všeobecná panika radosti.
V lietadle rozmýšlam prečo som sa nechala ukecať. Na ryby. Do Fínska. Všetko, čo je väčšie odo mňa je veľryba a všetko menšie ryba. Možno kapor. Čo ja viem.
Lenže vo Fínsku leje. Vlastne padá voda z neba. Súvislý vodopád, delenie na kvapky je zbytočnosť. A potom len prší. A potom zase leje. A tak dookola.
Siedma káva okolo štvrtej.
V bare sa pýtam: "Čo vy zvyknete robiť, keď je takto?"
"Pijeme."
Niekde na pozadí spozornie systém všeobecnej záchrany. Nohy preberajú vládu a ja bež... chcem bežať, ale niekto ma chytí okolo pliec.
"To je nápad!" kríčia Belgičania aj domáci.
Hádanka:
Koľko vodky sa dá vypiť za večer a noc?
Viac ako sa dá zapamätať.
Ja som sa zabila. Na deň určite. Potom som mala pocit, ze som dvakrát. Tá druhá zo zoo. Neviem to opísať, ale nikdy, nikdy mi nebolo takto.
Potom sme sa vrátili a termín sme posunuli o dva týždne. Dôvod sa vmýšľal tažko, ale nechala som to na Belgičanoch, sadla do lietadla a šla domov.
Letušku som skoro požiadala, nech mojej opici donesie banán.
Je týždeň a pol po návrate. Je to skvelé, už celkom zvládam počúvať reči o alkohole.
No comments:
Post a Comment