Nemala by som čakať, že sa niečo stane, "že vlak nezastaví na konečnej", ako sa spieva v tej pesničke.
Niekedy sa mi zdá, že sa pohybujem ako auto v Matrixe, pomaly ako v spomalenom filme, okolo ubieha svet, a ja som predsa len rýchlejšia, moj čas letí, ale pohybujem sa pomaly.
Hovorím to Dene.
"Čas mi ubieha tak, že sa hýbem. Ale súčasne sa pohybuje aj všetko ostatné. A tiež plynie ten normálny čas. Takže to vyzerá tak, že som spomalený film, ale v skutočnosti som rýchlejšia ako ostatní."
"Si v poriadku?" spýta sa ma automaticky.
"Nie je," odpovie jej Nina.
"Ty nie si v poriadku," hovorí mi naša Evka v práci. Má mierne ustaraný výraz.
Mám tu veľa kníh a farebné hrnčeky na čaj a akúsi nechuť duši, spotené tričko ráno a vyššie učty za vodu. V koši v práci paličky od nanukov, výber čajov väčší ako v čajovni. Priveľa pocitov a váhania. A prázdne miesta. A relativitu dočasnosti.
June 7, 2009
September 29, 2008
Vôňa inej ženy
Tak dlho som tu nebola...
Milý denníček,
mal si smolu. Nechcelo sa mi písať, nechcelo sa mi premýšľať, uvažovať a zvažovať život. Ten môj, vlastný. Chcelo sa mi ho žiť. Silno. Okamihovo. S radosťou, čo bude o chvíľu. Neskôr. Budúcnosť... snáď.
A teraz píšem. Všetko sa dozvieš. Máš smolu, poviem ti to.
...vidím predsa, že niečo nie je v poriadku. Objímeš ma, jemne sa pritiahnem, zaborím nos do ramena, košeľa mi pohladí nos. Už to viem. Nič nie je v poriadku.
Voniaš. Parfém nie je môj, nie je tam krátko. Ľahko prechádza na iné veci. Tvoje. Pokožka na krku je tiež iná. Neviem aká. Len iná. Všetko je iné. Za dve sekundy.
Usmievaš sa. Usmievam sa. Usmievame sa.
Viem.
A ty? Vieš, že viem? Asi nie. Nie, určite nevieš.
Chvíľu si predstavujem, aké by to bolo, keby si vedel, že ja viem.
Už minútu, či dve mi niečo hovoríš.
"Počúvaš ma?"
Počúvam ťa? Nie, nepočúvam. Veď je to jedno, čo hovoríš. Vstanem, zoberiem pohár, nalejem si. Tebe nie. Sadnem si naspäť. Prestávaš hovoriť, zmení sa ti pohľad, len sa dívaš. Trvá to mesiace, táto chvíľa. Chceš niečo povedať, už sa nadychuješ.
Postavím sa, idem do chodby, nechcem nič počuť. Prijdeš za mnou. Pohneš rukou, naťahuje sa za mnou. Pozerám sa na ňu, na ten pohyb. Stiahneš ju späť.
Otvorím dvere, potom ústa. Pýtam si kľúče.
Posledné slová zaštrngajú, keď mi padnú do ruky.
A to je všetko. Ani nechcem vedieť prečo. Načo by mi to bolo... Neviem zaspať, neviem plakať. Možno by som aj chcela, len sa mi nedá. Ráno sa nezobudím. Len na chvíľu otvorím oči, zdá sa mi, že je tu také dunivé ticho. Zaspím. A spím.
Je niekoľko hodín, deň. Chodím po byte, je mi trochu zima, som unavená zo spánku a nevládna z vlastnej duše. Sama sebe sa divím, čo mi je a prečo takto kolabujem. Neviem sa prepnúť a je mi to smiešne. Vlastne trápne. Premýšľam, že sa pôjdem na seba pozrieť do zrkadla. Možno sa budem hystericky smiať.
A sklamane sa cítim. Sklamala som sama seba.
Niečo jem a kým sa nepozriem, tak neviem čo. Potom niečo pijem. Popálim si jazyk. Horúci čaj.
Potom asi desať minút pozerám do prázdna. Niečo vyšše hodiny. Počujem tikať digitálne hodiny. Hrnček umývam dvadsať minút.
Najhoršie je, že si to uvedomujem, že sa pozorujem, že to viem. A nič s tým neurobím. Akoby som bola dve osoby a medzi nimi tenká ale pevná priesvitná membrána. Len ju roztrhnuť a splynúť sama do seba a nechať tie dve osoby nech jedna ovládne druhú. A tíško dúfať, že to bude tá, čo teraz všetko pozoruje.
Len nezapni telku, akoby mi hovorila. Zoberiem ovládač, zapnem. A ona sa smutne pousmeje a pokrúti hlavou.
Zaštrngocú kľúče, po chvíli sa zjaví Denisa. Díva sa. Ja sa skôr pozerám cez ňu ako na ňu. Sadne si ku mne na gauč. Pozerá striedavo na telku a striedavo na mňa. Vytiahne mi ovládač z ruky, prepne. Ja sa prepnem do horizontalnej polohy, hlavu si položím na jej nohy. Z oka mi stečú dve slzy. Pohladí ma po vlasoch.
Potom vstane, pootvára okná v celom byte, zmizne v mojej izbe. Presunie ma do kúpeľne, napustí vaňu a nechá ma v nej.
Voda sa ochladí, až mi je zima, trochu ma to preberie. Začnem kýchať. Pustím na seba horúcu sprchu. Po chvíli vôjde Denisa, prúd vody stiahne na polovicu a veľmi nežne na mňa prehovorí:
"Doumývaj sa a vypadni."
Všetko robím tak akosi automaticky. Prešuchcem sa do postele, to druhé ja mi hovorí, že nie je v takom stave v akom som ju nechala, ale ja si to nevšímam. Spadnem tam.
Vôjde Denisa, sadne si na posteľ.
"Tak rozprávaj."
Som ticho. Chvíľu ma nechá, potom mi mlčky zatrasie plecom.
"Rozišli sme sa... nechala som ho," poviem.
Ľahne si za mňa, objíme ma.
"To je mi ľúto," zašepká.
"Mne ani nie," odpoviem. "To je som sa rozišla s ním. Našiel si alebo mal druhú. Mne je ľúto seba." ešte jedna veta a začnem plakať. Bude sa mi dať, bude to na dlho. Otočím s k Denise, objímem aj ja ju.
"Dnes tu bol. Keď som ho objala, mal na sebe inú vôňu. Ženskú." hovorím jej cez plece. "Vôňu cudzej ženy," dodala som dramaticky.
"Vlastne," zarazila som sa a nadýchla som sa zhlboka nosom. "Presne takú ako máš ty."
Denisa sa odtiahne odo mňa s vytreštenými očami.
"Ale čo si," hovorím jej a pokrútím hlavou. "Inak je to dobrá vôňa," dodávam.
A potom sa konečne rozplačem, tečú mi slzy a vzlykám ako malá. Je mi trochu zima. A Denisa sa ma snaží utíšiť. Hladí ma tvári a vlasoch. Bozkáva na líce.
Na ústa.
A ja sa nebránim a sama neviem prečo. Nechám sa. Dávam sa. Niektoré vraciam.
A stále plačem, čo ma trochu unavuje. Nakoniec prestanem, konečne. Denisa neprestáva a ja len zavriem oči. To má byť čo, pýtam sa sama seba. A to je všetko, čo urobím. Trochu si namýšľam, že viac nie som schopná.
A ráno... vstanem prvá, otvorím oči. Cítim sa inak ako včera. Nie je lepšie. Úplne inak. Raňajky spravím pre obidve. Kávu, čaj. Robím toho veľa, akoby som sa potrebovala zamestnať niečím, aby som nenamáhala hlavu.
Počujem Denisu vstať, ide rovno do kúpeľne. A potom sa zjaví v kuchyni. Priamo a bezstarostne ide ku mne, usmeje sa, dá mi pusu na líce.
Kamarátsku.
"Ako sa cítiš?" opýta sa ma.
"Inak," odpoviem popravde.
"To je dobre," usmeje sa. A potom akoby ju niečo napadlo. "Ale keby si chcela..." nechá visieť nedopovedané vo vzduchu a v očiach sa jej šibalsky iskrí.
"To tak," poviem. A potom sa rozomejeme obidve a nahlas sa smejeme.
Odídeme z bytu, do práce a každá sa svojím bežným dňom. Ten Denise končí s Ninou. A mňa v aute napadne, či na nej Nina spozná vôňu inej ženy.
Milý denníček,
mal si smolu. Nechcelo sa mi písať, nechcelo sa mi premýšľať, uvažovať a zvažovať život. Ten môj, vlastný. Chcelo sa mi ho žiť. Silno. Okamihovo. S radosťou, čo bude o chvíľu. Neskôr. Budúcnosť... snáď.
A teraz píšem. Všetko sa dozvieš. Máš smolu, poviem ti to.
...vidím predsa, že niečo nie je v poriadku. Objímeš ma, jemne sa pritiahnem, zaborím nos do ramena, košeľa mi pohladí nos. Už to viem. Nič nie je v poriadku.
Voniaš. Parfém nie je môj, nie je tam krátko. Ľahko prechádza na iné veci. Tvoje. Pokožka na krku je tiež iná. Neviem aká. Len iná. Všetko je iné. Za dve sekundy.
Usmievaš sa. Usmievam sa. Usmievame sa.
Viem.
A ty? Vieš, že viem? Asi nie. Nie, určite nevieš.
Chvíľu si predstavujem, aké by to bolo, keby si vedel, že ja viem.
Už minútu, či dve mi niečo hovoríš.
"Počúvaš ma?"
Počúvam ťa? Nie, nepočúvam. Veď je to jedno, čo hovoríš. Vstanem, zoberiem pohár, nalejem si. Tebe nie. Sadnem si naspäť. Prestávaš hovoriť, zmení sa ti pohľad, len sa dívaš. Trvá to mesiace, táto chvíľa. Chceš niečo povedať, už sa nadychuješ.
Postavím sa, idem do chodby, nechcem nič počuť. Prijdeš za mnou. Pohneš rukou, naťahuje sa za mnou. Pozerám sa na ňu, na ten pohyb. Stiahneš ju späť.
Otvorím dvere, potom ústa. Pýtam si kľúče.
Posledné slová zaštrngajú, keď mi padnú do ruky.
A to je všetko. Ani nechcem vedieť prečo. Načo by mi to bolo... Neviem zaspať, neviem plakať. Možno by som aj chcela, len sa mi nedá. Ráno sa nezobudím. Len na chvíľu otvorím oči, zdá sa mi, že je tu také dunivé ticho. Zaspím. A spím.
Je niekoľko hodín, deň. Chodím po byte, je mi trochu zima, som unavená zo spánku a nevládna z vlastnej duše. Sama sebe sa divím, čo mi je a prečo takto kolabujem. Neviem sa prepnúť a je mi to smiešne. Vlastne trápne. Premýšľam, že sa pôjdem na seba pozrieť do zrkadla. Možno sa budem hystericky smiať.
A sklamane sa cítim. Sklamala som sama seba.
Niečo jem a kým sa nepozriem, tak neviem čo. Potom niečo pijem. Popálim si jazyk. Horúci čaj.
Potom asi desať minút pozerám do prázdna. Niečo vyšše hodiny. Počujem tikať digitálne hodiny. Hrnček umývam dvadsať minút.
Najhoršie je, že si to uvedomujem, že sa pozorujem, že to viem. A nič s tým neurobím. Akoby som bola dve osoby a medzi nimi tenká ale pevná priesvitná membrána. Len ju roztrhnuť a splynúť sama do seba a nechať tie dve osoby nech jedna ovládne druhú. A tíško dúfať, že to bude tá, čo teraz všetko pozoruje.
Len nezapni telku, akoby mi hovorila. Zoberiem ovládač, zapnem. A ona sa smutne pousmeje a pokrúti hlavou.
Zaštrngocú kľúče, po chvíli sa zjaví Denisa. Díva sa. Ja sa skôr pozerám cez ňu ako na ňu. Sadne si ku mne na gauč. Pozerá striedavo na telku a striedavo na mňa. Vytiahne mi ovládač z ruky, prepne. Ja sa prepnem do horizontalnej polohy, hlavu si položím na jej nohy. Z oka mi stečú dve slzy. Pohladí ma po vlasoch.
Potom vstane, pootvára okná v celom byte, zmizne v mojej izbe. Presunie ma do kúpeľne, napustí vaňu a nechá ma v nej.
Voda sa ochladí, až mi je zima, trochu ma to preberie. Začnem kýchať. Pustím na seba horúcu sprchu. Po chvíli vôjde Denisa, prúd vody stiahne na polovicu a veľmi nežne na mňa prehovorí:
"Doumývaj sa a vypadni."
Všetko robím tak akosi automaticky. Prešuchcem sa do postele, to druhé ja mi hovorí, že nie je v takom stave v akom som ju nechala, ale ja si to nevšímam. Spadnem tam.
Vôjde Denisa, sadne si na posteľ.
"Tak rozprávaj."
Som ticho. Chvíľu ma nechá, potom mi mlčky zatrasie plecom.
"Rozišli sme sa... nechala som ho," poviem.
Ľahne si za mňa, objíme ma.
"To je mi ľúto," zašepká.
"Mne ani nie," odpoviem. "To je som sa rozišla s ním. Našiel si alebo mal druhú. Mne je ľúto seba." ešte jedna veta a začnem plakať. Bude sa mi dať, bude to na dlho. Otočím s k Denise, objímem aj ja ju.
"Dnes tu bol. Keď som ho objala, mal na sebe inú vôňu. Ženskú." hovorím jej cez plece. "Vôňu cudzej ženy," dodala som dramaticky.
"Vlastne," zarazila som sa a nadýchla som sa zhlboka nosom. "Presne takú ako máš ty."
Denisa sa odtiahne odo mňa s vytreštenými očami.
"Ale čo si," hovorím jej a pokrútím hlavou. "Inak je to dobrá vôňa," dodávam.
A potom sa konečne rozplačem, tečú mi slzy a vzlykám ako malá. Je mi trochu zima. A Denisa sa ma snaží utíšiť. Hladí ma tvári a vlasoch. Bozkáva na líce.
Na ústa.
A ja sa nebránim a sama neviem prečo. Nechám sa. Dávam sa. Niektoré vraciam.
A stále plačem, čo ma trochu unavuje. Nakoniec prestanem, konečne. Denisa neprestáva a ja len zavriem oči. To má byť čo, pýtam sa sama seba. A to je všetko, čo urobím. Trochu si namýšľam, že viac nie som schopná.
A ráno... vstanem prvá, otvorím oči. Cítim sa inak ako včera. Nie je lepšie. Úplne inak. Raňajky spravím pre obidve. Kávu, čaj. Robím toho veľa, akoby som sa potrebovala zamestnať niečím, aby som nenamáhala hlavu.
Počujem Denisu vstať, ide rovno do kúpeľne. A potom sa zjaví v kuchyni. Priamo a bezstarostne ide ku mne, usmeje sa, dá mi pusu na líce.
Kamarátsku.
"Ako sa cítiš?" opýta sa ma.
"Inak," odpoviem popravde.
"To je dobre," usmeje sa. A potom akoby ju niečo napadlo. "Ale keby si chcela..." nechá visieť nedopovedané vo vzduchu a v očiach sa jej šibalsky iskrí.
"To tak," poviem. A potom sa rozomejeme obidve a nahlas sa smejeme.
Odídeme z bytu, do práce a každá sa svojím bežným dňom. Ten Denise končí s Ninou. A mňa v aute napadne, či na nej Nina spozná vôňu inej ženy.
March 14, 2008
Fragmenty
Málo som pila. Cez deň. Vodu, tekutiny... vôbec. Ak to spočítam, tak pohár džúsu, pol litra minerálky a dve kávy. Možno tri. A vyčúrala som asi tri litre. Tak to večer doháňam. Ležím s knihou a lejem do seba minerálku z fľaše. Liter, liter aj niečo.
A potom, okolo tretej v noci, stretávam Ninu. Obe sme na ceste životom, na ceste kam raz musí každý. Do sprchy a na toaletu. Ona tvrdí, že nevie spať "taká celá zalepená... od slín a tak... chápeš" hovorí mi. Ja o tretej ráno chápem všetko.
++
Som tu sama. Sama v byte. Baby šli niekam na lyžovačku. Asi do Rakúska, ani neviem. Len Denisa raz hovorí: "Vivi požičaj mi auto." Hodila som jej kľúče a týždeň som ich nevidela.
Sama. Sama doma. Sama. Niekedy mi chýba... ako to nazvať. Prítomnosť existencie niekoho blízko. A dotyk. Len to, že niekto je, niekde blízko. Spí vo vedľajšej izbe.
Niekedy mi chýba niekto, kto spí pri mne. Keď sa rozanalyzujem, nie je to často. Zatial je to dobré, dobré. Hovorím si. Nie často. Dobré.
++
Vlastne nevlastný brat, Dominika a jej otec. A ja. My musíme vyzerať. Hlavne zdiaľky. Dvaja mĺkvy chlapi, skvele vyzerajúci. Unavení... ale to až tak nevidieť. Bavia sa spolu potichu, na stoličkách naklonení k sebe.
Malá Dominika vykrikuje, Vivi sem, Vivi tam. Má tmavé vlasy, ako ja. Naťahuje mi ruky.
...aha, dvaja teplý otcovia, ona darca a ich dieťa.
Zrušte zrkadlové výklady, rozosmievajú ma pri káve. A ja mám spoločnosť skvelých ľudí.
++
Dala by som si nejaký drink. Long drink. Niečo nové, čerstvé, letné. Alebo nie. Len vodku s ľadom a potom čaj. A nejaké hory. A sneh.
++
Bude víkend. O deň a noc.
A potom, okolo tretej v noci, stretávam Ninu. Obe sme na ceste životom, na ceste kam raz musí každý. Do sprchy a na toaletu. Ona tvrdí, že nevie spať "taká celá zalepená... od slín a tak... chápeš" hovorí mi. Ja o tretej ráno chápem všetko.
++
Som tu sama. Sama v byte. Baby šli niekam na lyžovačku. Asi do Rakúska, ani neviem. Len Denisa raz hovorí: "Vivi požičaj mi auto." Hodila som jej kľúče a týždeň som ich nevidela.
Sama. Sama doma. Sama. Niekedy mi chýba... ako to nazvať. Prítomnosť existencie niekoho blízko. A dotyk. Len to, že niekto je, niekde blízko. Spí vo vedľajšej izbe.
Niekedy mi chýba niekto, kto spí pri mne. Keď sa rozanalyzujem, nie je to často. Zatial je to dobré, dobré. Hovorím si. Nie často. Dobré.
++
Vlastne nevlastný brat, Dominika a jej otec. A ja. My musíme vyzerať. Hlavne zdiaľky. Dvaja mĺkvy chlapi, skvele vyzerajúci. Unavení... ale to až tak nevidieť. Bavia sa spolu potichu, na stoličkách naklonení k sebe.
Malá Dominika vykrikuje, Vivi sem, Vivi tam. Má tmavé vlasy, ako ja. Naťahuje mi ruky.
...aha, dvaja teplý otcovia, ona darca a ich dieťa.
Zrušte zrkadlové výklady, rozosmievajú ma pri káve. A ja mám spoločnosť skvelých ľudí.
++
Dala by som si nejaký drink. Long drink. Niečo nové, čerstvé, letné. Alebo nie. Len vodku s ľadom a potom čaj. A nejaké hory. A sneh.
++
Bude víkend. O deň a noc.
February 23, 2008
Bližšie k nebu
Je čas vypadnúť z mesta. Len tak. Niekam. Ja viem, že skončím niekde na horách, na nejakej horskej chate. Vonku bude úplne iné počasie ako tu dole. Budem piť čaj a chatárov pes príde aspoň raz za hodinu na kus reči. Dám mu piškótu. Povie mi tajomstvo.
Príde horský nosič, kývne na pozdrav. Zje za troch. Je chudší ako ja. Zaspí v kúte s hlavou opretou o batoh. Odfotím si ho do privátnej galérie.
Vonku vietor rozfúka hmlu a priženie mraky. Sneží. Nejaký malý chlapec, ktorý je tu s otcom, prstom nakreslil "smajl" na zarosené okno. Už len zazipsovať spacák. Na raňajky bude praženica a slanina.
Príde horský nosič, kývne na pozdrav. Zje za troch. Je chudší ako ja. Zaspí v kúte s hlavou opretou o batoh. Odfotím si ho do privátnej galérie.
Vonku vietor rozfúka hmlu a priženie mraky. Sneží. Nejaký malý chlapec, ktorý je tu s otcom, prstom nakreslil "smajl" na zarosené okno. Už len zazipsovať spacák. Na raňajky bude praženica a slanina.
January 18, 2008
Móda
Na jednom blogu som si prečítala, že ani jeden blog v slovenčine sa nezaoberá módou. Tento blog: trendbender.blogspot.com. Konečne mám na čo klikať aj v práci. Vďaka dievča.
A okrem toho som zistila, že to decko - rozumej Denisina frajerka Nina - je módny maniak. Včera som s ňou absolvovala náročnú vysokohorskú turistiku po nákupných centrách, pretože niekedy na začiatku týždňa som zaúpela: "Nemám, čo na na seba."
A to decko mi urobilo takú raziu v šatníku, že som len oči otvárala. Kým moje šatstvo lietalo po izbe, sedeli sme s Denisou na gauči a nemo to sledovali.
"A ty s ňou žiješ?" nahla som s Dene.
"Keby si vedela ako dobre vie šaty dostať zo mňa," pousmiala sa ona.
Asi polovica mojich vecí neprešla cenzúrou. "To máš na neformálne piatky, leháro víkendy, na záhradu alebo čo ja viem," vyhlásila malá a prešla k druhej polovici.
Začala kombinovať jednotlivé kusy oblečenia, systémom toto s tým alebo s týmto. Tieto dve veci nikdy spolu a tak.
"Nemôžeš mi nejako nenápadne tie kusy očíslovať a spraviť prehľadnú tabuľku s kombináciami?" spýtala som sa jej.
"Vivianka, ale tu musíš reprezentovať, ty musíš žiariť."
Kým som stihla prepnúť, od kedy som Vivianka, ozvala sa Denisa: "Panáka?"
Obidve sme sa otočili na ňu. Dena - rifle, tričko, tenisky. Závidím.
"Toto čaká aj mňa?" spýtala sa Denisa Niny s obavou v hlase. Hranou. Len Nina to ešte nerozozná.
Nina sa nadýchla, rozžiarili sa jej oči a už už chcela niečo povedať.
"Nech ťa to ani nenapdne," precedila cez zuby Dena. Vstala, dala jej pusu a šla do kuchyne.
A po čaji sme absolvovali tie obchodné centrá. Denise som povedala, že musí ísť s nami. Päť veľkých tašiek plných vecí. A telefón plný emesiek výpisov z banky. Ja plná únavy.
Prišli sme domov, tašky padli na zem, my s Denisou na gauč. Malá otvorila šatník a začala ukladať veci. A len tak cez plece hovorí: "Zajtra zavolám mamine, nech nám dohodne stretnutie u Hložníkovej. Potrebuješ pár šiat šitých na mieru."
Keby bol toto americký film, tak... (scenár)
Po tejto vete vytiahla Vivi pochromovanú Desert Eagle .45, nedbalo zdvihla ruku a potiahla spúšť. Nina práve držala posuvné dvere, keď ju zasiahla strela do chrbta a odhodila na zem do šatníka. Jej ruka trhla dverami a tie sa začali zatvárať. Pás svetla vychádzajúci zo šatníka sa zužuje.
Záber na gauč. Vivina ruka s pištolou padne dole. Denisa nastaví ruku (gimmie five) a Vivi s pohľadom upretým niekam za šatník nedbalo odpovie voľnou rukou.
...tma
...hudba
...titulky
A okrem toho som zistila, že to decko - rozumej Denisina frajerka Nina - je módny maniak. Včera som s ňou absolvovala náročnú vysokohorskú turistiku po nákupných centrách, pretože niekedy na začiatku týždňa som zaúpela: "Nemám, čo na na seba."
A to decko mi urobilo takú raziu v šatníku, že som len oči otvárala. Kým moje šatstvo lietalo po izbe, sedeli sme s Denisou na gauči a nemo to sledovali.
"A ty s ňou žiješ?" nahla som s Dene.
"Keby si vedela ako dobre vie šaty dostať zo mňa," pousmiala sa ona.
Asi polovica mojich vecí neprešla cenzúrou. "To máš na neformálne piatky, leháro víkendy, na záhradu alebo čo ja viem," vyhlásila malá a prešla k druhej polovici.
Začala kombinovať jednotlivé kusy oblečenia, systémom toto s tým alebo s týmto. Tieto dve veci nikdy spolu a tak.
"Nemôžeš mi nejako nenápadne tie kusy očíslovať a spraviť prehľadnú tabuľku s kombináciami?" spýtala som sa jej.
"Vivianka, ale tu musíš reprezentovať, ty musíš žiariť."
Kým som stihla prepnúť, od kedy som Vivianka, ozvala sa Denisa: "Panáka?"
Obidve sme sa otočili na ňu. Dena - rifle, tričko, tenisky. Závidím.
"Toto čaká aj mňa?" spýtala sa Denisa Niny s obavou v hlase. Hranou. Len Nina to ešte nerozozná.
Nina sa nadýchla, rozžiarili sa jej oči a už už chcela niečo povedať.
"Nech ťa to ani nenapdne," precedila cez zuby Dena. Vstala, dala jej pusu a šla do kuchyne.
A po čaji sme absolvovali tie obchodné centrá. Denise som povedala, že musí ísť s nami. Päť veľkých tašiek plných vecí. A telefón plný emesiek výpisov z banky. Ja plná únavy.
Prišli sme domov, tašky padli na zem, my s Denisou na gauč. Malá otvorila šatník a začala ukladať veci. A len tak cez plece hovorí: "Zajtra zavolám mamine, nech nám dohodne stretnutie u Hložníkovej. Potrebuješ pár šiat šitých na mieru."
Keby bol toto americký film, tak... (scenár)
Po tejto vete vytiahla Vivi pochromovanú Desert Eagle .45, nedbalo zdvihla ruku a potiahla spúšť. Nina práve držala posuvné dvere, keď ju zasiahla strela do chrbta a odhodila na zem do šatníka. Jej ruka trhla dverami a tie sa začali zatvárať. Pás svetla vychádzajúci zo šatníka sa zužuje.
Záber na gauč. Vivina ruka s pištolou padne dole. Denisa nastaví ruku (gimmie five) a Vivi s pohľadom upretým niekam za šatník nedbalo odpovie voľnou rukou.
...tma
...hudba
...titulky
January 9, 2008
Sviatočné strihanie
Mám nechuť. Totálnu. A ku všetkému. Nechce sa mi. Toľko premáhania k písaniu.
Strih 1 - Niekedy pred Vianocami
Nina mi doniesla dar. V dvoch veľkých taškách krásne zabalená nádherná posteľná bielizeň. Sama by som si nevybrala krajšiu. Že ona vie, čo pre mňa znamená vlastná posteľ.
...a tak... "vieš... keď sme si nás tam s viackrát Denisou nechala..."
Lenže za tie obliečky by som si kúpila novú postel. Ak nie dve. Tak som ju posadila k telke a šla spraviť čaj.
Volám Denise.
"Ty vieš niečo o veľkom dare, čo som práve dostala od Niny?" pýtam sa jej.
"Dar?"
"Aha, tak nič."
Nemusím ju zabiť, že nie?"
Volám šéfovi.
"Bola som dobrá celý rok? Čo dostanem pod stromček?"
"Bola si vynikajúca, ale tento rok Vianoce nebudú."
"A je to vážne? Stačil by aj štrnásty plat," a položila som. Pre istotu.
Vrátila som sa k Nine.
"Nepáči sa ti to, že?" pozrela na mňa zranená srnka.
"Až príliš, ale nemôžem si to vziať. Zaplatím ti to a ty ma pozveš na kávu."
Tak sme sa chvíľu hádali a ona mala v kútiku oka slzu. A nevedela ma pochopiť. Lebo... lebo.
Lebo je príliš mladá. Lebo je príliš fajn. Lebo... ako to napísať... lebo jej mamka za mesiac zarobí to, čo ja za rok. Alebo dva. Lebo jej otec za mesiac zarobí to, čo jej mamka za rok. Alebo dva.
Ale ukecala som ju.
Potom prišla Denisa, prevrátila oči a šli niekam von.
Strih 2 - Tesne pre Vianocami
Denisa s Ninou odišli na chatu na hory. Konečne sama doma.
Mám plán.
Strih 3 - Vianoce
Prišli dvaja anjeli. Moja malá dvanásť ročná dizajnérka a jej otec. Malá pochválila stromček, darčeky, telku, papuče a čaj. Jej otec večeru.
Na Štefana sme ho vyhnali preč za jeho partiou a ostali sme samé dve až do Nového roku.
Strih 4 - Medzi sviatkami
"Vivianka a v tejto izbe prečo nebývaš?" spýtala sa Malá dizajnérka, keď vošla do "detskej" izby. Je to tak smiešne milé, keď ma tá malá volá Vivianka.
Keď som kúpila byt a všemožnými úpravami dostala z neho to, čo mám, túto izbu som nechala bez zmien. V plánoch zostala zapísana ako detská.
A tak ma napadlo, že je najvyšší čas prerobiť deckám izbu.
"Vieš čo," hovorím malej, "spravíme tu Denise izbu."
Strih 5 - Silvo
S Malou... ozaj - Dominika. S vineou. A ohňostrojom.
Strih 6 - Izba
Už som objednala nábytok...
Strih 1 - Niekedy pred Vianocami
Nina mi doniesla dar. V dvoch veľkých taškách krásne zabalená nádherná posteľná bielizeň. Sama by som si nevybrala krajšiu. Že ona vie, čo pre mňa znamená vlastná posteľ.
...a tak... "vieš... keď sme si nás tam s viackrát Denisou nechala..."
Lenže za tie obliečky by som si kúpila novú postel. Ak nie dve. Tak som ju posadila k telke a šla spraviť čaj.
Volám Denise.
"Ty vieš niečo o veľkom dare, čo som práve dostala od Niny?" pýtam sa jej.
"Dar?"
"Aha, tak nič."
Nemusím ju zabiť, že nie?"
Volám šéfovi.
"Bola som dobrá celý rok? Čo dostanem pod stromček?"
"Bola si vynikajúca, ale tento rok Vianoce nebudú."
"A je to vážne? Stačil by aj štrnásty plat," a položila som. Pre istotu.
Vrátila som sa k Nine.
"Nepáči sa ti to, že?" pozrela na mňa zranená srnka.
"Až príliš, ale nemôžem si to vziať. Zaplatím ti to a ty ma pozveš na kávu."
Tak sme sa chvíľu hádali a ona mala v kútiku oka slzu. A nevedela ma pochopiť. Lebo... lebo.
Lebo je príliš mladá. Lebo je príliš fajn. Lebo... ako to napísať... lebo jej mamka za mesiac zarobí to, čo ja za rok. Alebo dva. Lebo jej otec za mesiac zarobí to, čo jej mamka za rok. Alebo dva.
Ale ukecala som ju.
Potom prišla Denisa, prevrátila oči a šli niekam von.
Strih 2 - Tesne pre Vianocami
Denisa s Ninou odišli na chatu na hory. Konečne sama doma.
Mám plán.
Strih 3 - Vianoce
Prišli dvaja anjeli. Moja malá dvanásť ročná dizajnérka a jej otec. Malá pochválila stromček, darčeky, telku, papuče a čaj. Jej otec večeru.
Na Štefana sme ho vyhnali preč za jeho partiou a ostali sme samé dve až do Nového roku.
Strih 4 - Medzi sviatkami
"Vivianka a v tejto izbe prečo nebývaš?" spýtala sa Malá dizajnérka, keď vošla do "detskej" izby. Je to tak smiešne milé, keď ma tá malá volá Vivianka.
Keď som kúpila byt a všemožnými úpravami dostala z neho to, čo mám, túto izbu som nechala bez zmien. V plánoch zostala zapísana ako detská.
A tak ma napadlo, že je najvyšší čas prerobiť deckám izbu.
"Vieš čo," hovorím malej, "spravíme tu Denise izbu."
Strih 5 - Silvo
S Malou... ozaj - Dominika. S vineou. A ohňostrojom.
Strih 6 - Izba
Už som objednala nábytok...
December 28, 2007
Ne-tik-tak
Najdrahší denníček...
(hudbu, hudbúú, mjúúúzik)
sorry kámo, prepáč to oslovenie, vtípky.
Sedím na dvojke.
Kúpila som si hodiny do izby - 3 x 3 metre. Taký veľký biely ciferník bez ručičiek s čiernym okrajom. Môj nový koberec. Do stredu som položila lampu.
Prídem domov, pozriem na hodinky a sadnem si na hodinu. O hodinu sa posuniem. A takto si po hodinách posúvam laptop, knihu večeru, ovládač, deku, vankúš... O hodinu na hodinu.
p.s.
Ešte stále sa mi nechce písať. A vôbec, pozri kde sedím.
(hudbu, hudbúú, mjúúúzik)
sorry kámo, prepáč to oslovenie, vtípky.
Sedím na dvojke.
Kúpila som si hodiny do izby - 3 x 3 metre. Taký veľký biely ciferník bez ručičiek s čiernym okrajom. Môj nový koberec. Do stredu som položila lampu.
Prídem domov, pozriem na hodinky a sadnem si na hodinu. O hodinu sa posuniem. A takto si po hodinách posúvam laptop, knihu večeru, ovládač, deku, vankúš... O hodinu na hodinu.
p.s.
Ešte stále sa mi nechce písať. A vôbec, pozri kde sedím.
December 16, 2007
Inokedy
Je predsa na slnko jasnejšie, že sa mi nič nechce.
Prečo to nikto nechápe?
p.s.
Denníček,
ozvem sa neskôr.
Prečo to nikto nechápe?
p.s.
Denníček,
ozvem sa neskôr.
November 12, 2007
Dena po uši
Som stará. Neuveriteľný pocit. Sedela som doma, listovala v nejakom časopise, ktorý sa nedá čítať, len prezerať, teda niektoré fotky. Tie časáky mám z práce, odchádzam, nejaký si zoberiem, že ho prelistujem doma, ale potom naň zabudnem.
Po týždni ho nájde Denisa, niekam ho uloží a po mesiaci ho zase nájdem ja a vravím si, aha Dena kúpila nový časák. Zas a znovu zistím, že je nečitateľný, pozriem na ňu, čo a prečo to kupuje a ona sa mi smeje a hovorí mi, že som to doniesla pred mesiacom.
Obidve podľa tých časopisov žijeme. Nerobíme nič z toho, čo sa tam doporučuje.
Zabúdam. Asi som vážne stará. Takže... Sedela som doma, listovala časák, keď prišla Dena. Nevidela som ju, nič nehovorila a vedela som, že sa usmieva. Kým sa vyzúvala, jej nálada zaplnila celý byt. Zložila som časák na stôl a čakala. Kroky a kroky.
"Je to tu krásne," počula som neznámy hlas, dievčensko-detský. A vošli. Denisa a nejaké dievča. Dievča, ktoré na mňa vyvalilo zelené oči a trochu jej poklesla sánka.
"Dík," povedala som jej, keď už mi pochválila byt.
"Nina, to je Vivi. Vivi, Nina," predstavila nás Denisa.
"Ahoj," hovorím.
Ale malá bola ticho. Na jej tvári sa odohrávalo všetko, na čo myslela a na čo sa nechcela spýtať.
Ja si tie chvíľky užívam. Kruto. Čakala som. A bolo ticho. Tak som sa postavila, prešla k linke, spýtala sa: "Dáte si čaj?"
Nečakala som na odpoveď, otočila som pre čaj a hrnčeky... ale hlavne preto, nech si malá všimne, aj keď je o dosť mladšia, zadok mám lepší. Na chrbte som cítila ako mi tie veľké zelené oči namierila medzi lopatky a hneď na to sa pozrela na Denisu.
"Aký?" otočila som k tým dvom. A povedala som si dosť.
"Denisa u mňa býva, kľudne môžeš rozprávať, nehryziem."
Ten balvan som počula dopadnúť niekde dole v garážach. Dúfam, že netrafila moje auto.
"Ovocný," pípla. Tvár jej jasnela.
Tak sme popíjali a po chvíli som ich nechala a šla k telke. Denisa vošla.
"Kde je?" naznačila som ústami, zašepkala.
"Na vecku," odpovedala.
"Je strašne mladá," šepkala som ďalej, "dieťa."
"Má dvadsať," odpovedala Denisa.
"Neverím, vyzerá na štrnásť."
"Videla som občianku," bránila ju Denisa.
"Strašne mladá," zopakovala som.
"Dobré, čo?" usmiala sa Denisa a hneď na to vošla Nina.
Posadila sa na kreslo. "Čo je to?" spýtala sa na program.
"To je telka," odpovedala som jej a nemala som ani šajn, čo je v nej. "Nájdi si niečo a podala som jej diaľkové.
"Ja by som radšej spala."
Pozrela som na Denu. Oči plné chtíča a posadnusti. Tvár a telo tiež. Stáli jej bradavky. Hneď na to ma napadlo, že si to všímam. Otočila som sa k Nine a zase k Denise. Nina zase začala byť ako zajac.
"Ja mám len jednu posteľ," hovorím.
Chvíľu sa nad tým zamyslela, "a to spolu...?" nedokončila.
"Čisto asexuálne," vyhŕkla Denisa.
"Ako sestry," dodala som.
Poslala som ich do spálne. Našla spacák, vypla telku a vyhodila ich z obývačky. Stretli sme sa ešte v kuchyni. Ja som si šla po minerálku a tie dve sa tam pustili do riadu. Nepochopila som to. Ale nepýtala som sa.
"Len túto noc," pozrela som na ne prísne. Na vlastnú posteľ som zaťažená. Prikývli mlčky.
Vo dverách som sa otočila: "Kondómy su v zásuvke a ticho ako myšky, jasné?"
Smiali sa, zvonivo a ticho ako myšky. A takmer rovnako.
Ráno som vypadla, kým ešte spali.
Po týždni ho nájde Denisa, niekam ho uloží a po mesiaci ho zase nájdem ja a vravím si, aha Dena kúpila nový časák. Zas a znovu zistím, že je nečitateľný, pozriem na ňu, čo a prečo to kupuje a ona sa mi smeje a hovorí mi, že som to doniesla pred mesiacom.
Obidve podľa tých časopisov žijeme. Nerobíme nič z toho, čo sa tam doporučuje.
Zabúdam. Asi som vážne stará. Takže... Sedela som doma, listovala časák, keď prišla Dena. Nevidela som ju, nič nehovorila a vedela som, že sa usmieva. Kým sa vyzúvala, jej nálada zaplnila celý byt. Zložila som časák na stôl a čakala. Kroky a kroky.
"Je to tu krásne," počula som neznámy hlas, dievčensko-detský. A vošli. Denisa a nejaké dievča. Dievča, ktoré na mňa vyvalilo zelené oči a trochu jej poklesla sánka.
"Dík," povedala som jej, keď už mi pochválila byt.
"Nina, to je Vivi. Vivi, Nina," predstavila nás Denisa.
"Ahoj," hovorím.
Ale malá bola ticho. Na jej tvári sa odohrávalo všetko, na čo myslela a na čo sa nechcela spýtať.
Ja si tie chvíľky užívam. Kruto. Čakala som. A bolo ticho. Tak som sa postavila, prešla k linke, spýtala sa: "Dáte si čaj?"
Nečakala som na odpoveď, otočila som pre čaj a hrnčeky... ale hlavne preto, nech si malá všimne, aj keď je o dosť mladšia, zadok mám lepší. Na chrbte som cítila ako mi tie veľké zelené oči namierila medzi lopatky a hneď na to sa pozrela na Denisu.
"Aký?" otočila som k tým dvom. A povedala som si dosť.
"Denisa u mňa býva, kľudne môžeš rozprávať, nehryziem."
Ten balvan som počula dopadnúť niekde dole v garážach. Dúfam, že netrafila moje auto.
"Ovocný," pípla. Tvár jej jasnela.
Tak sme popíjali a po chvíli som ich nechala a šla k telke. Denisa vošla.
"Kde je?" naznačila som ústami, zašepkala.
"Na vecku," odpovedala.
"Je strašne mladá," šepkala som ďalej, "dieťa."
"Má dvadsať," odpovedala Denisa.
"Neverím, vyzerá na štrnásť."
"Videla som občianku," bránila ju Denisa.
"Strašne mladá," zopakovala som.
"Dobré, čo?" usmiala sa Denisa a hneď na to vošla Nina.
Posadila sa na kreslo. "Čo je to?" spýtala sa na program.
"To je telka," odpovedala som jej a nemala som ani šajn, čo je v nej. "Nájdi si niečo a podala som jej diaľkové.
"Ja by som radšej spala."
Pozrela som na Denu. Oči plné chtíča a posadnusti. Tvár a telo tiež. Stáli jej bradavky. Hneď na to ma napadlo, že si to všímam. Otočila som sa k Nine a zase k Denise. Nina zase začala byť ako zajac.
"Ja mám len jednu posteľ," hovorím.
Chvíľu sa nad tým zamyslela, "a to spolu...?" nedokončila.
"Čisto asexuálne," vyhŕkla Denisa.
"Ako sestry," dodala som.
Poslala som ich do spálne. Našla spacák, vypla telku a vyhodila ich z obývačky. Stretli sme sa ešte v kuchyni. Ja som si šla po minerálku a tie dve sa tam pustili do riadu. Nepochopila som to. Ale nepýtala som sa.
"Len túto noc," pozrela som na ne prísne. Na vlastnú posteľ som zaťažená. Prikývli mlčky.
Vo dverách som sa otočila: "Kondómy su v zásuvke a ticho ako myšky, jasné?"
Smiali sa, zvonivo a ticho ako myšky. A takmer rovnako.
Ráno som vypadla, kým ešte spali.
October 27, 2007
Nový film
Toto je scenár k novému filmu. Ešte nemám presný názov, a tak pracovný je zatiaľ Vivi a jej nuda v sobotu.
Záber na dvere zvnútra bytu. Zvuk kľúča v zámku a dvere sa otvoria. Vôjde Vivi, trochu sa usmieva, má na sebe teplákovú súpravu a zimnú čiapku, s brmbolcom. Kľúče hodí na skrinku, ale skĺznu sa po doske na zem. Nechá ich tam.
Vyzuje tenisky, jedna sa prevráti na bok, šporovú tašku len spustí z pleca.
Prejde do obývačky, do ktorej poobede svieti slnko a je vyhriata. Ľahne si pred hi-fi na zem, na hrubý koberec, roztiahne ruky a zhlboko sa nadýchne, zadrží dych.
Nechá na seba svietiť slnko. Potom pomaly vydychuje, ponaťahuje sa a z hlavy stiahne čiapku. Má mokré vlasy a stále sa usmieva. Potom sa postaví, čiapku nechá na koberci a ide do chodby.
Z tašky vyberie uterák a plavky, uterák zavesí na šnúru na terase a s plavkami ide do kúpeľne. Hodí ich do umývadla, umyje si nad nimi poriadne tvár a načiahne sa pre kefku a pastu. Umyje si zuby a na plavky pustí vodu.
Pozrie sa na seba v zrkadle, ponaťahuje sa ako mača, aj tak zamraučí. Prejde do kuchyne, postaví vodu na šporák a da si pár hltov z fľaše minerálky, ktorá je na kredenci. Vytiahne hrnček, sitko, do ktorého nasype zelený čaj.
Chvíľu pozoruje čajník.
Pozbiera taniere a poháre zo stola, vyberie novú hubku a začne umývať riad. Hudba, ktorá doteraz znela ako podmaz na pozadí trochu zosilnie, aby ju divák vnímal.
Záber na Vivi je z profilu, trochu tancuje a sem-tam je počuť pohmkávanie do rytmu.
Akoby si na niečo spomenula, prudkým pohybom zastaví vodu, prejde k hi-fi a pustí hudbu. Z reproduktorov sa ozve rev hudby, je veľmi nahlas. Je to úplne iná hudba, ktorú si doteraz pohmkavala, ktorá znela ako podmaz, je to tvrdý rock alebo až ľahší metal. Niečo ako Metallica.
Vivi nakloní hlavu na bok, zoberie ovládač a ešte pridá zvuk. Spieva si interpretom, presne, synchronizovane. Jej hlas prehlučí zvuk kapely. Vráti sa k neumytému riadu.
Znovu záber na vchodové dvere. Otvárajú, ale zvuk kľúča nepočuť. Do bytu vôjde Denisa. Vyzuje sa, uloží svoje aj Vivine topánky zdvihne kľúče zo zeme. Prejde do kuchyne, kde práve Vivi natrasia hlavou do rytmu a umýva riad.
Dena si sadne na dosku kuchynskej linky a zboku pozoruje Vivi. Tiež sa mierne usmieva, pobavene.
Pesnička končí a tíchne. Vivi si až teraz všimne Denisu a usmeje sa. Hi-fi stíchne úplne, záber na displej ako dohrala posledná pesnička. Záber do kuchyne.
"Nie si chorá?" opýta sa Denisa.
Vivi: "Prečo? Ten metal?"
Denisa: "To nie. Ale umývaš riad."
Vivi pozrie z Denisy do drezu a späť na ňu. Potom len mykne plecami.
Opona. Jaj, to je film... Tak klapka. No skrátka, bude to trhák. Titulky.
Po mene režiséra znovu začne hrať metalová hudba. Obraz ukáže koncert kapely, veľké pódium, silná aparatúra a silná kapela, asi naozaj Metallica. Zo záberu je cítiť, že koncert je obrovský.
Záber preskočí na Vivi a Denisu ako skáču do rytmu a natrasiajú hlavami. (Smola je, že ani jedna nemá dlhé vlasy.) Ale ako sa zdá, sú na koncerte samé.
Potom sa záber vzdiali, hudba graduje, predznamenáva maximum na krivke, začína refrén. Záber na tváre, obidve sa usmievajú, v očiach sa lesknú slzy. Refrén spievajú zo spevákom, ale ich hlasy nepočuť. Namiesto toho počuť zbor vokaliestiek. Je to stereo a tak speváka počuť z jednej strany a vokalistky z druhej.
Refrén končí výkrikom a nasleduje gytarové sólo. Počas sóla je záber na kopu neumytého riadu, ostáva ako pozadie. Pokračujú titulky.
No ako vravím - trhák.
Záber na dvere zvnútra bytu. Zvuk kľúča v zámku a dvere sa otvoria. Vôjde Vivi, trochu sa usmieva, má na sebe teplákovú súpravu a zimnú čiapku, s brmbolcom. Kľúče hodí na skrinku, ale skĺznu sa po doske na zem. Nechá ich tam.
Vyzuje tenisky, jedna sa prevráti na bok, šporovú tašku len spustí z pleca.
Prejde do obývačky, do ktorej poobede svieti slnko a je vyhriata. Ľahne si pred hi-fi na zem, na hrubý koberec, roztiahne ruky a zhlboko sa nadýchne, zadrží dych.
Nechá na seba svietiť slnko. Potom pomaly vydychuje, ponaťahuje sa a z hlavy stiahne čiapku. Má mokré vlasy a stále sa usmieva. Potom sa postaví, čiapku nechá na koberci a ide do chodby.
Z tašky vyberie uterák a plavky, uterák zavesí na šnúru na terase a s plavkami ide do kúpeľne. Hodí ich do umývadla, umyje si nad nimi poriadne tvár a načiahne sa pre kefku a pastu. Umyje si zuby a na plavky pustí vodu.
Pozrie sa na seba v zrkadle, ponaťahuje sa ako mača, aj tak zamraučí. Prejde do kuchyne, postaví vodu na šporák a da si pár hltov z fľaše minerálky, ktorá je na kredenci. Vytiahne hrnček, sitko, do ktorého nasype zelený čaj.
Chvíľu pozoruje čajník.
Pozbiera taniere a poháre zo stola, vyberie novú hubku a začne umývať riad. Hudba, ktorá doteraz znela ako podmaz na pozadí trochu zosilnie, aby ju divák vnímal.
Záber na Vivi je z profilu, trochu tancuje a sem-tam je počuť pohmkávanie do rytmu.
Akoby si na niečo spomenula, prudkým pohybom zastaví vodu, prejde k hi-fi a pustí hudbu. Z reproduktorov sa ozve rev hudby, je veľmi nahlas. Je to úplne iná hudba, ktorú si doteraz pohmkavala, ktorá znela ako podmaz, je to tvrdý rock alebo až ľahší metal. Niečo ako Metallica.
Vivi nakloní hlavu na bok, zoberie ovládač a ešte pridá zvuk. Spieva si interpretom, presne, synchronizovane. Jej hlas prehlučí zvuk kapely. Vráti sa k neumytému riadu.
Znovu záber na vchodové dvere. Otvárajú, ale zvuk kľúča nepočuť. Do bytu vôjde Denisa. Vyzuje sa, uloží svoje aj Vivine topánky zdvihne kľúče zo zeme. Prejde do kuchyne, kde práve Vivi natrasia hlavou do rytmu a umýva riad.
Dena si sadne na dosku kuchynskej linky a zboku pozoruje Vivi. Tiež sa mierne usmieva, pobavene.
Pesnička končí a tíchne. Vivi si až teraz všimne Denisu a usmeje sa. Hi-fi stíchne úplne, záber na displej ako dohrala posledná pesnička. Záber do kuchyne.
"Nie si chorá?" opýta sa Denisa.
Vivi: "Prečo? Ten metal?"
Denisa: "To nie. Ale umývaš riad."
Vivi pozrie z Denisy do drezu a späť na ňu. Potom len mykne plecami.
Opona. Jaj, to je film... Tak klapka. No skrátka, bude to trhák. Titulky.
Po mene režiséra znovu začne hrať metalová hudba. Obraz ukáže koncert kapely, veľké pódium, silná aparatúra a silná kapela, asi naozaj Metallica. Zo záberu je cítiť, že koncert je obrovský.
Záber preskočí na Vivi a Denisu ako skáču do rytmu a natrasiajú hlavami. (Smola je, že ani jedna nemá dlhé vlasy.) Ale ako sa zdá, sú na koncerte samé.
Potom sa záber vzdiali, hudba graduje, predznamenáva maximum na krivke, začína refrén. Záber na tváre, obidve sa usmievajú, v očiach sa lesknú slzy. Refrén spievajú zo spevákom, ale ich hlasy nepočuť. Namiesto toho počuť zbor vokaliestiek. Je to stereo a tak speváka počuť z jednej strany a vokalistky z druhej.
Refrén končí výkrikom a nasleduje gytarové sólo. Počas sóla je záber na kopu neumytého riadu, ostáva ako pozadie. Pokračujú titulky.
No ako vravím - trhák.
October 19, 2007
Definície
Záťah z nejakého hypermarketu mi Denisa oznámila ešte cez deň. Juhoafrická a čílska kuchyňa. A položila, tak som sa nestihla pýtať na podrobnosti.
Doma bol slovenský cestovinový základ, teda nechýbala slanina, nejaké syry. A hlavne niekoľko fliaš vína z JAR a Chille.
Pri druhej sme si robili srandu zo všetkého. Svet voňal. Trochu po víne, trochu vypratým pradlom, čo bolo hneď vedľa na sušiaku. Trochu cukrovou vatou, ľahkosťou bytia, životom. Mojím. Bolo mi fajn.
Minuli sme tretiu. Pustili sme si telku, komentovali všetko, čo sme videli. Vypli sme zvuk a pustili do toho rádio.
A potom začali hrať tú pesničku, takú starú... povedz mi otec, ty predsa všetko vieš, čo je ... a tam ide nejaké slovo. A odpovede sú nenormálne múdre. Tak sme vymýšlali lepšie.
Keď pesnička skončila, Dena sa spýtala, čo je láska?
Pozrela som na ňu, chcela niečo vymyslieť, ale bola vážna, bez úsmevu, bez náznaku srandy.
No zbohom.
A potom hovorí.
Láska je neexistencia inej možnosti.
Otvorila som ústa, ale...
Dobrovoľná, chcená, totálna. Keď zo všetkých možných aj nemožných možností, iná pre mňa a pre tú druhú neexistuje.
Nerada triezviem takýmto spôsobom a tak rýchlo.
Zdvihla sa, pípla niečo ako dobrú noc a nechala ma tam aj s fľašou. Tak a nech, povedala som si. Vzala som pohár, fľašu a šla si napustiť vaňu. Pomaly dopijem, pomaly vytriezviem. A potom... realita spadni si na mňa. A ráno mi bude na nič zo skutočnosti.
Doma bol slovenský cestovinový základ, teda nechýbala slanina, nejaké syry. A hlavne niekoľko fliaš vína z JAR a Chille.
Pri druhej sme si robili srandu zo všetkého. Svet voňal. Trochu po víne, trochu vypratým pradlom, čo bolo hneď vedľa na sušiaku. Trochu cukrovou vatou, ľahkosťou bytia, životom. Mojím. Bolo mi fajn.
Minuli sme tretiu. Pustili sme si telku, komentovali všetko, čo sme videli. Vypli sme zvuk a pustili do toho rádio.
A potom začali hrať tú pesničku, takú starú... povedz mi otec, ty predsa všetko vieš, čo je ... a tam ide nejaké slovo. A odpovede sú nenormálne múdre. Tak sme vymýšlali lepšie.
Keď pesnička skončila, Dena sa spýtala, čo je láska?
Pozrela som na ňu, chcela niečo vymyslieť, ale bola vážna, bez úsmevu, bez náznaku srandy.
No zbohom.
A potom hovorí.
Láska je neexistencia inej možnosti.
Otvorila som ústa, ale...
Dobrovoľná, chcená, totálna. Keď zo všetkých možných aj nemožných možností, iná pre mňa a pre tú druhú neexistuje.
Nerada triezviem takýmto spôsobom a tak rýchlo.
Zdvihla sa, pípla niečo ako dobrú noc a nechala ma tam aj s fľašou. Tak a nech, povedala som si. Vzala som pohár, fľašu a šla si napustiť vaňu. Pomaly dopijem, pomaly vytriezviem. A potom... realita spadni si na mňa. A ráno mi bude na nič zo skutočnosti.
October 6, 2007
Po pár slovách
Zážitky a zvuky a obrazy a pohľady. Kopce a chaty medzi kopcami.
Ale nechám si to pre seba.
:-)
Ale nechám si to pre seba.
:-)
October 3, 2007
Pár slov.
Dovolenka. Nič neriešiť. Hory. Jeseň. Farby. Slnko. Skaly. Chlad. Vzduch. Rýchlosť. Moje vlasy. Smiech. Hlboko spať. Noc. Samé hviezdy. Vône. Krása. Teraz.
September 11, 2007
Asi na rybách
Sranda zvaná Nuda v Belgicku. Nechápem pivo. Všeobecne. Pochopím asi 30cm vysoké opätky s 15cm podrážkou. Aj EU chápem... ale pivo nie. A kvasinkové ešte menej.
Tri dni nič nerobenia, čakania. A potom víkend v Brusseli. Dlhá sobota a ešte dlhšia nedeľa v meste, kam som prišla pracovať. Ja nie som turista, nechce mi... Spím. A v pondelok sa dozvedám, že budeme čakať ešte týždeň.
"Idem domov," oznamujem šéfovi.
"Nemôžeš odisť, musíš tu zostať, keby sa niečo zmenilo," hovoria Belgičania.
To tak, myslím si. Ešte som nevidela, aby niekto dodal niečo skôr, keď prvý termín posunul. Ostávam.
Utorok a ďalšie posúvanie.
"Ideme do Fínska," povie Belgičan-boss.
A ja mám len sánku dolu a na perách otáznik. Lenže všetci okolo zahrmia niečo v zmysle hurá a nastáva všeobecná panika radosti.
V lietadle rozmýšlam prečo som sa nechala ukecať. Na ryby. Do Fínska. Všetko, čo je väčšie odo mňa je veľryba a všetko menšie ryba. Možno kapor. Čo ja viem.
Lenže vo Fínsku leje. Vlastne padá voda z neba. Súvislý vodopád, delenie na kvapky je zbytočnosť. A potom len prší. A potom zase leje. A tak dookola.
Siedma káva okolo štvrtej.
V bare sa pýtam: "Čo vy zvyknete robiť, keď je takto?"
"Pijeme."
Niekde na pozadí spozornie systém všeobecnej záchrany. Nohy preberajú vládu a ja bež... chcem bežať, ale niekto ma chytí okolo pliec.
"To je nápad!" kríčia Belgičania aj domáci.
Hádanka:
Koľko vodky sa dá vypiť za večer a noc?
Viac ako sa dá zapamätať.
Ja som sa zabila. Na deň určite. Potom som mala pocit, ze som dvakrát. Tá druhá zo zoo. Neviem to opísať, ale nikdy, nikdy mi nebolo takto.
Potom sme sa vrátili a termín sme posunuli o dva týždne. Dôvod sa vmýšľal tažko, ale nechala som to na Belgičanoch, sadla do lietadla a šla domov.
Letušku som skoro požiadala, nech mojej opici donesie banán.
Je týždeň a pol po návrate. Je to skvelé, už celkom zvládam počúvať reči o alkohole.
Tri dni nič nerobenia, čakania. A potom víkend v Brusseli. Dlhá sobota a ešte dlhšia nedeľa v meste, kam som prišla pracovať. Ja nie som turista, nechce mi... Spím. A v pondelok sa dozvedám, že budeme čakať ešte týždeň.
"Idem domov," oznamujem šéfovi.
"Nemôžeš odisť, musíš tu zostať, keby sa niečo zmenilo," hovoria Belgičania.
To tak, myslím si. Ešte som nevidela, aby niekto dodal niečo skôr, keď prvý termín posunul. Ostávam.
Utorok a ďalšie posúvanie.
"Ideme do Fínska," povie Belgičan-boss.
A ja mám len sánku dolu a na perách otáznik. Lenže všetci okolo zahrmia niečo v zmysle hurá a nastáva všeobecná panika radosti.
V lietadle rozmýšlam prečo som sa nechala ukecať. Na ryby. Do Fínska. Všetko, čo je väčšie odo mňa je veľryba a všetko menšie ryba. Možno kapor. Čo ja viem.
Lenže vo Fínsku leje. Vlastne padá voda z neba. Súvislý vodopád, delenie na kvapky je zbytočnosť. A potom len prší. A potom zase leje. A tak dookola.
Siedma káva okolo štvrtej.
V bare sa pýtam: "Čo vy zvyknete robiť, keď je takto?"
"Pijeme."
Niekde na pozadí spozornie systém všeobecnej záchrany. Nohy preberajú vládu a ja bež... chcem bežať, ale niekto ma chytí okolo pliec.
"To je nápad!" kríčia Belgičania aj domáci.
Hádanka:
Koľko vodky sa dá vypiť za večer a noc?
Viac ako sa dá zapamätať.
Ja som sa zabila. Na deň určite. Potom som mala pocit, ze som dvakrát. Tá druhá zo zoo. Neviem to opísať, ale nikdy, nikdy mi nebolo takto.
Potom sme sa vrátili a termín sme posunuli o dva týždne. Dôvod sa vmýšľal tažko, ale nechala som to na Belgičanoch, sadla do lietadla a šla domov.
Letušku som skoro požiadala, nech mojej opici donesie banán.
Je týždeň a pol po návrate. Je to skvelé, už celkom zvládam počúvať reči o alkohole.
August 31, 2007
24h
Končí pracovný deň. Práve teraz... len cesta domov a pád do postele. O štyri hodiny začne ďalší a stále ten istý. Čo je vlastne dnes za deň?
August 28, 2007
August 22, 2007
Fragmenty
Zlovestný ksicht pijana sira Anthony Hopkinsa, Fractal. Prvý film (jeho), kde sa mi naozaj páčil, kde bol dobrý, kde hral. Čo Fastest Indian? Nevidela som. A ešte tie druhé modré oči, mladšie, živšie.
Sama do kina, sama z kina.
Potetovaná partia veľkých a bezkrkých vo fitku. Nie sú vysoký, len veľký. Pôsobia prudko neinteligentne, výrazmi v tvárach, pohybmi, mimikou.
Terno je po deviatej večer plné nakupujúcich dvojíc. Značná časť rovnakého pohlavia. Nenakupujem, zvedavo pozorujem. Nie. Čumím.
Pri pokladni. Predo mnou pár dievčat, mladých žien, o málo mladšie ako ja. Párik. Z mnou párik z dvoch mužov. Jeden je mužom už dlhšie, druhý... možno rok alebo dva. A niektoré časti jeho osobnosti sú stále chlapcom.
V prestávke medzi dvomi pesničkami cvrliká cvrček zo sadu Janka Kráľa. Asi tak sekundu a pol. Všetok zvuk z auta vytlačí Cranberries.
Denisa otvorí chladničku, zvažuje. Vodka, gin, biele víno. Po lícach jej tečú slzy. Vyberie si jogurt a desať minút ho mieša.
Tak ju nájdem v kuchyni okolo druhej nad ránom. Má rozťatú peru so zaschnutou krvou. Zavzlyká. Viac sĺz.
"Udrel ma," zašepká.
Udrel ju...
Chytím ju za ruky, prudko trhne. Aj na hánkach má zaschnutú krv.
"Aj ja som ho," pozrie mi do očí. "Celú cestu som bežala, nevládzem sa ani najesť," usmeje sa. Len trochu.
Už je dobre, hovorím si, už je to dobre.
V kúpelni je dlho, voda šumí zo sprchy. Nemôžem zaspať. V posteli sa znovu rozplače, neviem, čo robiť. Nesmelo sa jej dotknem pleca. Otočí sa, usmeje cez slzy, utrie si oči. Dá mi dlhý bozk na ústa, objíme ma. Silno. Nevášnivo, len silno a hlboko.
Neviem, čo robiť.
Neviem.
Zaspí za pár minút.
Ja nad ránom.
Zívam. Nad rannou kávou, nad každým mailom dvakrát. Nad čajom. Nad obedom. Zívam nad každým zívnutím.
Sama do kina, sama z kina.
Potetovaná partia veľkých a bezkrkých vo fitku. Nie sú vysoký, len veľký. Pôsobia prudko neinteligentne, výrazmi v tvárach, pohybmi, mimikou.
Terno je po deviatej večer plné nakupujúcich dvojíc. Značná časť rovnakého pohlavia. Nenakupujem, zvedavo pozorujem. Nie. Čumím.
Pri pokladni. Predo mnou pár dievčat, mladých žien, o málo mladšie ako ja. Párik. Z mnou párik z dvoch mužov. Jeden je mužom už dlhšie, druhý... možno rok alebo dva. A niektoré časti jeho osobnosti sú stále chlapcom.
V prestávke medzi dvomi pesničkami cvrliká cvrček zo sadu Janka Kráľa. Asi tak sekundu a pol. Všetok zvuk z auta vytlačí Cranberries.
Denisa otvorí chladničku, zvažuje. Vodka, gin, biele víno. Po lícach jej tečú slzy. Vyberie si jogurt a desať minút ho mieša.
Tak ju nájdem v kuchyni okolo druhej nad ránom. Má rozťatú peru so zaschnutou krvou. Zavzlyká. Viac sĺz.
"Udrel ma," zašepká.
Udrel ju...
Chytím ju za ruky, prudko trhne. Aj na hánkach má zaschnutú krv.
"Aj ja som ho," pozrie mi do očí. "Celú cestu som bežala, nevládzem sa ani najesť," usmeje sa. Len trochu.
Už je dobre, hovorím si, už je to dobre.
V kúpelni je dlho, voda šumí zo sprchy. Nemôžem zaspať. V posteli sa znovu rozplače, neviem, čo robiť. Nesmelo sa jej dotknem pleca. Otočí sa, usmeje cez slzy, utrie si oči. Dá mi dlhý bozk na ústa, objíme ma. Silno. Nevášnivo, len silno a hlboko.
Neviem, čo robiť.
Neviem.
Zaspí za pár minút.
Ja nad ránom.
Zívam. Nad rannou kávou, nad každým mailom dvakrát. Nad čajom. Nad obedom. Zívam nad každým zívnutím.
August 7, 2007
July 16, 2007
Lepkavé teplo
Mala som skvelý plán; vstať ráno skôr ako sa zabudí teplo v uliciach, skôr ako sa upchajú cesty a prísť do práce skôr ako bude potrebné zapnúť klímu. Plán vyšiel.
Ale úplne inak.
Veľmi skoré ráno prišlo niečo po desiatej, keď so mnou trhlo, že ma žralok uhryzol do lýtka. Mala som sen z Austrálie. Asi. Žralok sa zmenil na Denisu, držala ma za lýtko.
"To je sexuálne?" spýtala som sa jej a pozerala na jej ruku.
"Chcela by si?" vynašla sa.
Zamrnčala som, niečo ako MMMmmm a hlava mi padla na vankúš. "Chce sa mi spať, dnes nikam nejdem."
"To by si mala, už tri-krát ti zvonil telefón. Povedala som, že ešte spíš, lebo si pracovala do tretej rána," povedala.
"Dík," pípla som.
Prvú šupu som dostala, keď som vyšla z domu. Bolo to také zaucho po celom tele a teplom. Nech sa deje, čo sa deje, idem do vody. Odviezla som sa k Zlatým pieskom, prezliekla plavky v aute a hodila som sa do vody. Plávala som a premýšľala o práci. Zostavila som si plán, komu volať a čo vybaviť.
Vyšla som von, telefonovala, vytiahla notebook, pripojila sa a pracovala.
Po pár hodinách mi došla aj náhradná baterka a vypol sa mi mobil. Neznášam stav, keď naozaj musím ísť do práce.
Ale úplne inak.
Veľmi skoré ráno prišlo niečo po desiatej, keď so mnou trhlo, že ma žralok uhryzol do lýtka. Mala som sen z Austrálie. Asi. Žralok sa zmenil na Denisu, držala ma za lýtko.
"To je sexuálne?" spýtala som sa jej a pozerala na jej ruku.
"Chcela by si?" vynašla sa.
Zamrnčala som, niečo ako MMMmmm a hlava mi padla na vankúš. "Chce sa mi spať, dnes nikam nejdem."
"To by si mala, už tri-krát ti zvonil telefón. Povedala som, že ešte spíš, lebo si pracovala do tretej rána," povedala.
"Dík," pípla som.
Prvú šupu som dostala, keď som vyšla z domu. Bolo to také zaucho po celom tele a teplom. Nech sa deje, čo sa deje, idem do vody. Odviezla som sa k Zlatým pieskom, prezliekla plavky v aute a hodila som sa do vody. Plávala som a premýšľala o práci. Zostavila som si plán, komu volať a čo vybaviť.
Vyšla som von, telefonovala, vytiahla notebook, pripojila sa a pracovala.
Po pár hodinách mi došla aj náhradná baterka a vypol sa mi mobil. Neznášam stav, keď naozaj musím ísť do práce.
July 2, 2007
Slnko na dotyk
Vypadla som z mesta. Čaj do termosky, spacák, ošuchaný kevlar na zadku. Nikde nikto.
A ráno na ďalší deň som mala hlavu v oblakoch. A nohy pevne na zemi. Bežala som a nechcela prestať. A potom som bežala tak rýchlo, že som ani nemohla. Bola to otázka času, robila som, čo som mohla. Nakoniec som predsa len zakopla a spadla. A odrela si lakeť. Nevadilo.
Ostala som ležať, dala batoh pod hlavu. A tá hmla ešte trochu klesla a keď som vystrela ruky, robila som v nej prstami čiary. Vyšlo slnko, všetko bolo jasné, nad slnko jasnejšie.
V chate pod Chlebom som zadriemala po šošovici. Prišli nejakí hluční ľudia, tak som bežala ďalej.
Kašlem na všetko. Na prácu. Na plány a projekty. Na firmu. Na šéfa. Na mesto.
Ale asi iba dnes.:-(
:-) Bolí ma lakeť a na stehne mám modrinu.
A ráno na ďalší deň som mala hlavu v oblakoch. A nohy pevne na zemi. Bežala som a nechcela prestať. A potom som bežala tak rýchlo, že som ani nemohla. Bola to otázka času, robila som, čo som mohla. Nakoniec som predsa len zakopla a spadla. A odrela si lakeť. Nevadilo.
Ostala som ležať, dala batoh pod hlavu. A tá hmla ešte trochu klesla a keď som vystrela ruky, robila som v nej prstami čiary. Vyšlo slnko, všetko bolo jasné, nad slnko jasnejšie.
V chate pod Chlebom som zadriemala po šošovici. Prišli nejakí hluční ľudia, tak som bežala ďalej.
Kašlem na všetko. Na prácu. Na plány a projekty. Na firmu. Na šéfa. Na mesto.
Ale asi iba dnes.:-(
:-) Bolí ma lakeť a na stehne mám modrinu.
June 26, 2007
Noty v Notese 2
Drahý denníček.
Ty príšerka papierová. Prepáč, myslím to obrazne. Ja viem, že si pyšný na to, ako ticho vieš bzučať, pekne zobrazovať a počítať. A tak a iné veci.
11.6.
Modrý pondelok. Deň ubehol. A nič sa nestalo.
12.6.
Dánska rovina, smiešne dvere na smiešnych domoch v dedinkách za hranicami. Lietadlo. Kodaň. Farebné mesto. Čajky.
Veľká belgicko-dánska vojna o malé pivo. Nech.
Finlandia.
Hotel.
13.6.
Laptopy. Tabuľky. Kávy a bagety. Toalety ako útek do pásma nikoho.
Hotel. Zaspávam počas masáže.
14.6.
Kopírujte včerajšky, ušetríte fantáziu. Konečne koniec.
Kŕmim čajky. Ak zaspím, vyďobú mi oči, dotrhajú šaty, vytrhnú mi srdce.
Možno by mi to ani nevadilo.
Hotel.
15.6.
Naspäť idem sama. Lietadlo vzlieta a hneď pristáva. Prespala som búrku. Všetci sú zelení, len ja pokrčená.
Avis nemá pre mňa dohodnuté auto. Čakám na lepšie.
Dvestotridsať nemeckou dialnicou. Takmer relaxujem.
Belgicko.
Víkend v zahraničí. Nikde nikto nič. Čakanie.
18.6.
Šedý pondelok, šedý Brusel, šedá šedosť.
19.6.
Teambuilding. Grc. Finlandia. Taxík. Hotel. Prežívam.
20.6.
Busy bee.
21.6.
Domov. A doma.
22.6.
Na pár minút som sa zastavila na firme. Po pár minútach sme šli na obed. A o pár minút som bola doma na večeru.
Denisa vyzerá byť krajšia. Zajtra sa jej spýtam, kto za to môže.
Vypínam.
Ty príšerka papierová. Prepáč, myslím to obrazne. Ja viem, že si pyšný na to, ako ticho vieš bzučať, pekne zobrazovať a počítať. A tak a iné veci.
11.6.
Modrý pondelok. Deň ubehol. A nič sa nestalo.
12.6.
Dánska rovina, smiešne dvere na smiešnych domoch v dedinkách za hranicami. Lietadlo. Kodaň. Farebné mesto. Čajky.
Veľká belgicko-dánska vojna o malé pivo. Nech.
Finlandia.
Hotel.
13.6.
Laptopy. Tabuľky. Kávy a bagety. Toalety ako útek do pásma nikoho.
Hotel. Zaspávam počas masáže.
14.6.
Kopírujte včerajšky, ušetríte fantáziu. Konečne koniec.
Kŕmim čajky. Ak zaspím, vyďobú mi oči, dotrhajú šaty, vytrhnú mi srdce.
Možno by mi to ani nevadilo.
Hotel.
15.6.
Naspäť idem sama. Lietadlo vzlieta a hneď pristáva. Prespala som búrku. Všetci sú zelení, len ja pokrčená.
Avis nemá pre mňa dohodnuté auto. Čakám na lepšie.
Dvestotridsať nemeckou dialnicou. Takmer relaxujem.
Belgicko.
Víkend v zahraničí. Nikde nikto nič. Čakanie.
18.6.
Šedý pondelok, šedý Brusel, šedá šedosť.
19.6.
Teambuilding. Grc. Finlandia. Taxík. Hotel. Prežívam.
20.6.
Busy bee.
21.6.
Domov. A doma.
22.6.
Na pár minút som sa zastavila na firme. Po pár minútach sme šli na obed. A o pár minút som bola doma na večeru.
Denisa vyzerá byť krajšia. Zajtra sa jej spýtam, kto za to môže.
Vypínam.
June 4, 2007
Chvíle
"Veď ten tvoj nový basketbalista ma tu balí!" hovorí mi Denisa do telefónu.
Naprázdno som preglgla. Čo už.
"Teraz polož. Za chvíľu ti zavolám, aby aj on počul zvonenie. Potom mu oznám, že som nabúrala. Nič vážne, len dokrčené plechy. Hmm... na obchvate. Nech sa mi ozve inokedy."
Tak som zavolala. A on odišiel a ja som šla domov.
V sobotu mali decká svoj deň. V nedeľu ho mali väčšie decká. My. Ráno som sa vyplazila z postele, rozhodnutá, že sa do nej vrátim za desať minút.
"Nič také," zahlásila Denisa, "ideš so mnou."
Už som mala pobalený batoh a vedľa topánok basketbalky-tenisky. Čo, turnaj? Basket? Si blázon? Zbytočné otázky, zbytočný odpor. Musela som. A vedela som, že bude fajn. Už za prvou križovatkou sa mi chcelo.
A bolo fajn. Vydrvili sme koho sme mohli. Dostali sme. Zoznámili sme sa. Natiahli deň.
...a tak mu hovorím, nech mi zajtra zavolá, keď tak trvá na večeri.
Vraj nemá telefón. Ale, že príde po mňa. A ja si vravím, to je zujímavé, nemať dnes telefón.
Prišiel. A ja meškám. Veď chvíľu počká.
Chvíľu počkal a začal baliť Denisu.
Keby to aspoň nebolo pred chvíľou.
Naprázdno som preglgla. Čo už.
"Teraz polož. Za chvíľu ti zavolám, aby aj on počul zvonenie. Potom mu oznám, že som nabúrala. Nič vážne, len dokrčené plechy. Hmm... na obchvate. Nech sa mi ozve inokedy."
Tak som zavolala. A on odišiel a ja som šla domov.
V sobotu mali decká svoj deň. V nedeľu ho mali väčšie decká. My. Ráno som sa vyplazila z postele, rozhodnutá, že sa do nej vrátim za desať minút.
"Nič také," zahlásila Denisa, "ideš so mnou."
Už som mala pobalený batoh a vedľa topánok basketbalky-tenisky. Čo, turnaj? Basket? Si blázon? Zbytočné otázky, zbytočný odpor. Musela som. A vedela som, že bude fajn. Už za prvou križovatkou sa mi chcelo.
A bolo fajn. Vydrvili sme koho sme mohli. Dostali sme. Zoznámili sme sa. Natiahli deň.
...a tak mu hovorím, nech mi zajtra zavolá, keď tak trvá na večeri.
Vraj nemá telefón. Ale, že príde po mňa. A ja si vravím, to je zujímavé, nemať dnes telefón.
Prišiel. A ja meškám. Veď chvíľu počká.
Chvíľu počkal a začal baliť Denisu.
Keby to aspoň nebolo pred chvíľou.
June 1, 2007
Dovolenka
Vzala som si dovolenku. Len na dnes. Vzala som si dovolenku, aby som mohla pracovať. Len tak. Lebo ma to baví, lebo sa mi chce. Len tak. Lebo je to skvelé.
"Viv, nič nestíham," hovoríš mi pri polnočnej káve.
"Zaraď sa."
Aspoň sa usmievaš, nie úplne veselo, nie úplne unavene. Nie...
Postačujúco. Máličko očarujúco. Všimol si si? Tá čašníčka už tu bola trikrát.
A ty nič nechceš. Denisa by chcela aspoň ju.
"Ale ja by som potreboval obývačku. Navrhnúť, vymyslieť, zladiť.... Veď ja ani neviem, aké to je veľké," hovoríš.
"Mňa to baví, navrhnem, vymyslím a ty budeš mať. Chceš?" hovorím.
"Chcem."
A tak krokujem po tvojej novej obývačke, presúvam krabice z monitorov, televízorov. Kreslím si. Smejem sa. Moja dvanásť ročná asistentka má tričko od čokolády. A pery po tebe. Očami je na mamu. Krásna pripomienka. Vieš aká je? Vieš aká je skvelá. Vieš akú chce mať obývačku?
Ja už to viem.:-)
Mimochodom, je to 63 štvorcov.
"Viv, nič nestíham," hovoríš mi pri polnočnej káve.
"Zaraď sa."
Aspoň sa usmievaš, nie úplne veselo, nie úplne unavene. Nie...
Postačujúco. Máličko očarujúco. Všimol si si? Tá čašníčka už tu bola trikrát.
A ty nič nechceš. Denisa by chcela aspoň ju.
"Ale ja by som potreboval obývačku. Navrhnúť, vymyslieť, zladiť.... Veď ja ani neviem, aké to je veľké," hovoríš.
"Mňa to baví, navrhnem, vymyslím a ty budeš mať. Chceš?" hovorím.
"Chcem."
A tak krokujem po tvojej novej obývačke, presúvam krabice z monitorov, televízorov. Kreslím si. Smejem sa. Moja dvanásť ročná asistentka má tričko od čokolády. A pery po tebe. Očami je na mamu. Krásna pripomienka. Vieš aká je? Vieš aká je skvelá. Vieš akú chce mať obývačku?
Ja už to viem.:-)
Mimochodom, je to 63 štvorcov.
May 24, 2007
May 19, 2007
Noty v notese
Môj milý smutný denníček, len v skratke ti napíšem, čo si ešte pamatám.
- Šesť dní Brussels a Gent, od čokolády mám aj ponožky.
- Dena je bi. Ty nevieš, kto je Dena. To som nenapísala. Ale už určite vieš. Percentuálne sme to nepreberali, a tak ani neviem koho teraz hľadá. Ona, on? Aj tak je niekde vonku, asi niečo "rieši".
- Porezala som sa.
Ach, tento elektronický svet... Keby som si písala denník atramentovým perom na kvalitný papier, mohla som tu nechat životnú stopu. Uschla by, zhnedla, ale bol by to stále kúsok zo mňa. Vyliala by som si do teba dušu cez otvorenú ranu. A ešte by to chcelo pár sĺz, ktoré by uschli a zmizli. Len papier by dával tušiť, že na zvlnenom papieri niečo bolo. Unesieš vôbec moju dušu, denníček?
- Ešte asi tridsať strán a mám analýzu hotovú. Mne sa tááák nechce. A tááááááák musím.
- Chcem zázrak. Ale asi mi to nikto nezariadi. Ja teda niečo vymyslím, niečo ako pekný deň, alebo nové topánky alebo divadlo. A spravím si malý zázrak. A potom sa budem tváriť milo prekvapene.
- Čo ešte? Zhasni.
- Šesť dní Brussels a Gent, od čokolády mám aj ponožky.
- Dena je bi. Ty nevieš, kto je Dena. To som nenapísala. Ale už určite vieš. Percentuálne sme to nepreberali, a tak ani neviem koho teraz hľadá. Ona, on? Aj tak je niekde vonku, asi niečo "rieši".
- Porezala som sa.
Ach, tento elektronický svet... Keby som si písala denník atramentovým perom na kvalitný papier, mohla som tu nechat životnú stopu. Uschla by, zhnedla, ale bol by to stále kúsok zo mňa. Vyliala by som si do teba dušu cez otvorenú ranu. A ešte by to chcelo pár sĺz, ktoré by uschli a zmizli. Len papier by dával tušiť, že na zvlnenom papieri niečo bolo. Unesieš vôbec moju dušu, denníček?
- Ešte asi tridsať strán a mám analýzu hotovú. Mne sa tááák nechce. A tááááááák musím.
- Chcem zázrak. Ale asi mi to nikto nezariadi. Ja teda niečo vymyslím, niečo ako pekný deň, alebo nové topánky alebo divadlo. A spravím si malý zázrak. A potom sa budem tváriť milo prekvapene.
- Čo ešte? Zhasni.
May 9, 2007
Žena v mojej posteli
Je krásna a nahá. A spí. Zdá sa mi, že sladko, usmievavo.
Prišla ma navštíviť kamarátka z najlepších. Z detstva, rozbitých kolien a okien, zo školy a prázdnin. Skúša život po svete, bez trápenia, bez ťažkostí. A spí a zaspí, kedy sa jej zachce.
Keď mi zavolala, povedala len, že ma príde pozrieť... a už ma pozerá vyšše týždňa.
Prídem domov, na stole je čaj alebo kvety, je upratané, dostanem informácie z majstrovstiev v hokeji. Ani by som nevedela, že sú.
Predvčerom sa ma spýtala: "Chceš masáž?"
Nechcela som. A o od vtedy premýšľam, prečo som odmietla. Akoby sa mi niečo zazdalo. Možno v hlase alebo pohľade... a možno si to len namýšľam.
Doma mám len jednu veľkú posteľ, dva na dva-dvadsať, a tak spíme spolu v jednej posteli. A ona spáva nahá, lebo to inak nevie, ako hovorí. Ale čo si pamatám, zo školských výletov aj neskorších, vždy spávala nahá.
Len ten pocit vedľa nej...
Tak kým zaspím, myšlienky mi poletujú v hlave a narážajú jedna o druhú. Keď zaspím, sníva sa mi. Neviem čo. Len ráno mám ten pocit, že sa mi niečo snívalo a bol to asi fajn sen. A niekto sa mi prehŕňal vo vlasoch.
Nerozpráva o svojich vzťahoch, obzerá si mužov ako som si všimla už dávno. Ale pozerá sa aj na iné ženy, a to som si všimla len teraz. Spomínam si. Snažím sa vybaviť si, čo najviac a poskladať si zo spomienok lego. A naozaj neviem. Možno je... nechcem napísať to slovo, lebo sa mi nepáči. Takto, možno je ona-gay, možno je bi. Neviem. Je mi ako sestra. A ak v skutočnosti je, tak mne to došlo až teraz?
Premýšlam nad sebou. Nie som. A čo teraz? Nič. Spať. Zajtra sa jej na to priamo opýtam.
Ale keď sa nad tým objektívne a nestranne zamyslím, tak je to vlastne moja škoda, zvlášť teraz, kým je tu.;-)
Prišla ma navštíviť kamarátka z najlepších. Z detstva, rozbitých kolien a okien, zo školy a prázdnin. Skúša život po svete, bez trápenia, bez ťažkostí. A spí a zaspí, kedy sa jej zachce.
Keď mi zavolala, povedala len, že ma príde pozrieť... a už ma pozerá vyšše týždňa.
Prídem domov, na stole je čaj alebo kvety, je upratané, dostanem informácie z majstrovstiev v hokeji. Ani by som nevedela, že sú.
Predvčerom sa ma spýtala: "Chceš masáž?"
Nechcela som. A o od vtedy premýšľam, prečo som odmietla. Akoby sa mi niečo zazdalo. Možno v hlase alebo pohľade... a možno si to len namýšľam.
Doma mám len jednu veľkú posteľ, dva na dva-dvadsať, a tak spíme spolu v jednej posteli. A ona spáva nahá, lebo to inak nevie, ako hovorí. Ale čo si pamatám, zo školských výletov aj neskorších, vždy spávala nahá.
Len ten pocit vedľa nej...
Tak kým zaspím, myšlienky mi poletujú v hlave a narážajú jedna o druhú. Keď zaspím, sníva sa mi. Neviem čo. Len ráno mám ten pocit, že sa mi niečo snívalo a bol to asi fajn sen. A niekto sa mi prehŕňal vo vlasoch.
Nerozpráva o svojich vzťahoch, obzerá si mužov ako som si všimla už dávno. Ale pozerá sa aj na iné ženy, a to som si všimla len teraz. Spomínam si. Snažím sa vybaviť si, čo najviac a poskladať si zo spomienok lego. A naozaj neviem. Možno je... nechcem napísať to slovo, lebo sa mi nepáči. Takto, možno je ona-gay, možno je bi. Neviem. Je mi ako sestra. A ak v skutočnosti je, tak mne to došlo až teraz?
Premýšlam nad sebou. Nie som. A čo teraz? Nič. Spať. Zajtra sa jej na to priamo opýtam.
Ale keď sa nad tým objektívne a nestranne zamyslím, tak je to vlastne moja škoda, zvlášť teraz, kým je tu.;-)
April 29, 2007
Mám čas, chvíľu
Vstala som. Nerobím to často, ale v nedeľu sa snažím vstať skoro alebo aspoň skôr. Skôr ako v sobotu alebo v pracovný deň. Asi tak do ôsmej. Ale musím vstať z postele, nie len otvoriť oči, to by mi dlho nevydržalo. Aj kniha by ma uspala.
A tak sedím alebo stojím pri okne alebo na balkóne a dívam sa na mesto. Nie je to úplne zaujímavé, len to vypĺňa obzor, niekedy aj myšlienky. S hrnčekom čaju, alebo hrnčekmi čajov. Niekedy si zoberiem aj ďalekohľad. Raz som dokonca uvažovala, že si kúpim taký ten veľký na nožičkách. Taký čo mi priblíži okná z mesta tak, že rozoznám farbu očí, keď tam niekto bude stáť.
Ale mne na farbe očí nezáleží a v nedeľu ráno aj tak všetci ešte spia.
O tomto čase si predstavujem surealizmus. Možno v inom meste. Neviem. Ale tu, v Bratislave, ktovie, či by to bolo možné. Ulice voňajúce raňajkami a novinami, rozhovory, úsmevy. Všetci sú na seba milší, bezprostredneší.
Len tak posedávajú v kaviarňach alebo v parku.
Slečna sedí na lavičke, tvár má otočenú do slnka a oči privreté pod slnečnými okuliarmi. A pán v rokoch ide s Danym (to by mohol byť nejaký štvornohý orech) okolo a díva sa na slečnu a celý čas sa usmieva. Dany k nej pribehne, oňuchá ju, slečna otvorí oči a všimne si ich. Tiež sa usmieva.
Pán si k nej prisadne a začne jej rozprávať... niečo, na tom nezáleží. Nie dlho, potom sa postaví, zaželá pekný deň a odíde na kávu do kaviarne Nad bránou, lebo ako povie: "V iný deň by som tam nešiel, ale v nedeľu tam nechodí majiteľ, tak je tam veľmi príjemne. Dokonca aj káva je chutnejšia."
A slečna si domyslí, že majiteľ je asi sviňa a otravuje v každý iný deň. Poškrabe Danyho za ušami, ten odbehne a tak sa deje všetko ďalej. Asi tak do tretej poobede.
A tak sedím alebo stojím pri okne alebo na balkóne a dívam sa na mesto. Nie je to úplne zaujímavé, len to vypĺňa obzor, niekedy aj myšlienky. S hrnčekom čaju, alebo hrnčekmi čajov. Niekedy si zoberiem aj ďalekohľad. Raz som dokonca uvažovala, že si kúpim taký ten veľký na nožičkách. Taký čo mi priblíži okná z mesta tak, že rozoznám farbu očí, keď tam niekto bude stáť.
Ale mne na farbe očí nezáleží a v nedeľu ráno aj tak všetci ešte spia.
O tomto čase si predstavujem surealizmus. Možno v inom meste. Neviem. Ale tu, v Bratislave, ktovie, či by to bolo možné. Ulice voňajúce raňajkami a novinami, rozhovory, úsmevy. Všetci sú na seba milší, bezprostredneší.
Len tak posedávajú v kaviarňach alebo v parku.
Slečna sedí na lavičke, tvár má otočenú do slnka a oči privreté pod slnečnými okuliarmi. A pán v rokoch ide s Danym (to by mohol byť nejaký štvornohý orech) okolo a díva sa na slečnu a celý čas sa usmieva. Dany k nej pribehne, oňuchá ju, slečna otvorí oči a všimne si ich. Tiež sa usmieva.
Pán si k nej prisadne a začne jej rozprávať... niečo, na tom nezáleží. Nie dlho, potom sa postaví, zaželá pekný deň a odíde na kávu do kaviarne Nad bránou, lebo ako povie: "V iný deň by som tam nešiel, ale v nedeľu tam nechodí majiteľ, tak je tam veľmi príjemne. Dokonca aj káva je chutnejšia."
A slečna si domyslí, že majiteľ je asi sviňa a otravuje v každý iný deň. Poškrabe Danyho za ušami, ten odbehne a tak sa deje všetko ďalej. Asi tak do tretej poobede.
April 21, 2007
Najradšej
Zvládla som to. A bravúrne, king-kong sa nekonal, pretože som sa šikovne najedla. Unavená z času. Kontrakt vo vrecku, alebo aspoň v zasúvke alebo kde. Šéf ma má rád, Belgičania milujú a niektorí z nich by ma aj pomilovali. Svine.:-)
Ale.
Najradšej spííím a svet je tmavomodrofialový,
najradšej spím a sníva sa mi o mne,
najradšej spíííím a vo vlasoch mám vietor.
A najradšej...
....už naozaj idem spať.
Ale.
Najradšej spííím a svet je tmavomodrofialový,
najradšej spím a sníva sa mi o mne,
najradšej spíííím a vo vlasoch mám vietor.
A najradšej...
....už naozaj idem spať.
April 16, 2007
Nie je deň ako deň
Odpuste tie hrubé slová: Keď sa jebe, tak sa jebe.
Dnes akoby všetky nočné podniky otvorili už o ôsmej rána. A slečny postávajúce akoby ani nešli spať. A všetci a všetko spolu a naraz. Akurát, že čisto asexuálne ak nie anti-sexuálne.
Erotický deň, čo sa mohlo do... to sa aj do...lo.
Zvyčajne vstávam na ten zvuk, ktorý vydá mobil, keď začne hrať budíkovú melódia. A potom chvíľu počúvam tú mp3ojku, čo som tam nahrala.
Dnes ma zobudilo zvonenie: "Dievča vstávaj, nech si v práci za polhodinu". Povedal môj šéf.
Zamrmlala som niečo v tom zmysle, že ani keby po mňa poslal vrtulník a čatu ranných upratovačov môjho tela a zovňajšku. "A vlastne ani zanič." Dodala som.
"Nežartujem, pohni si."
A to je prúser. Aby som bola tématická, je to v... presne tam, keď je šéf vážny a má tichý unavený hlas.
Za tri minúty volal jeho syn, že je na ceste na letisko, či mám pre neho niečo. Nič. Ani som len nezabrala, ani ťuk.
Nahádzala som veci do malého batoha, sadla k malým vločkám a hľadala cez mobil ten správny e-mail.
Auto v práci v garážach, notebook v kancelárií. Môj bicyklový nápad. Som mimo.
A vlastne jediná pozitívna vec tohto dňa bol bicykel. Vďaka nemu som sa do práce dostala v rekordnom čase. To nebolo kvôli zápcham. Bola len jedna jediná, celou cestou odo mna až do práce.
Našla som mail. A do (presne až tam) - náš najväčší klient z Belgicka. Všetko som poslala na tlačiareň a seba do sprchy. Posledný papier vyliezol z tlačiarne presne vtedy, keď ja zo sprchy.
No, nie celkom, ale bolo toho fakt veľa.
Nikto v práci. Je zbytočné volať niekomu, to spravil šéf ráno. Len jeho synovi posielam sms ako je ďaleko.
"Stojím v zápche.:)" Šikovný chlapec, to je polhodina k dobru.
A potom to nejak šlo, prišiel šéf a naša Evka a začalo sa to hýbať. Potom Belgičania. Potom sme s Evkou točili zadkami pri malom občerstvení a ako tak šlo.
Potom sme prešli k pracovným veciam a začali "rieeešiť" a to už tak nešlo.
Som zvedavá na zajtra. Vlastne nie som. Ale to je vlastne jedno. Zajtra bude. A večer pôjdeme na večeru a lahvinku kvalitného vína. To znamená - ako posledne - opica ako king-kong.
Ale poučená z minula som vydala rozkazy: celý deň som na mastných jedlách. Ráno bude slanina. Lenže len pre mňa, Belgičania nech si dajú jogurtík, vločky a slabý obed. Najlepšie len kávu alebo tak maximálne kávu s cukrom.
A v stredu im budem robiť zle.
Dnes akoby všetky nočné podniky otvorili už o ôsmej rána. A slečny postávajúce akoby ani nešli spať. A všetci a všetko spolu a naraz. Akurát, že čisto asexuálne ak nie anti-sexuálne.
Erotický deň, čo sa mohlo do... to sa aj do...lo.
Zvyčajne vstávam na ten zvuk, ktorý vydá mobil, keď začne hrať budíkovú melódia. A potom chvíľu počúvam tú mp3ojku, čo som tam nahrala.
Dnes ma zobudilo zvonenie: "Dievča vstávaj, nech si v práci za polhodinu". Povedal môj šéf.
Zamrmlala som niečo v tom zmysle, že ani keby po mňa poslal vrtulník a čatu ranných upratovačov môjho tela a zovňajšku. "A vlastne ani zanič." Dodala som.
"Nežartujem, pohni si."
A to je prúser. Aby som bola tématická, je to v... presne tam, keď je šéf vážny a má tichý unavený hlas.
Za tri minúty volal jeho syn, že je na ceste na letisko, či mám pre neho niečo. Nič. Ani som len nezabrala, ani ťuk.
Nahádzala som veci do malého batoha, sadla k malým vločkám a hľadala cez mobil ten správny e-mail.
Auto v práci v garážach, notebook v kancelárií. Môj bicyklový nápad. Som mimo.
A vlastne jediná pozitívna vec tohto dňa bol bicykel. Vďaka nemu som sa do práce dostala v rekordnom čase. To nebolo kvôli zápcham. Bola len jedna jediná, celou cestou odo mna až do práce.
Našla som mail. A do (presne až tam) - náš najväčší klient z Belgicka. Všetko som poslala na tlačiareň a seba do sprchy. Posledný papier vyliezol z tlačiarne presne vtedy, keď ja zo sprchy.
No, nie celkom, ale bolo toho fakt veľa.
Nikto v práci. Je zbytočné volať niekomu, to spravil šéf ráno. Len jeho synovi posielam sms ako je ďaleko.
"Stojím v zápche.:)" Šikovný chlapec, to je polhodina k dobru.
A potom to nejak šlo, prišiel šéf a naša Evka a začalo sa to hýbať. Potom Belgičania. Potom sme s Evkou točili zadkami pri malom občerstvení a ako tak šlo.
Potom sme prešli k pracovným veciam a začali "rieeešiť" a to už tak nešlo.
Som zvedavá na zajtra. Vlastne nie som. Ale to je vlastne jedno. Zajtra bude. A večer pôjdeme na večeru a lahvinku kvalitného vína. To znamená - ako posledne - opica ako king-kong.
Ale poučená z minula som vydala rozkazy: celý deň som na mastných jedlách. Ráno bude slanina. Lenže len pre mňa, Belgičania nech si dajú jogurtík, vločky a slabý obed. Najlepšie len kávu alebo tak maximálne kávu s cukrom.
A v stredu im budem robiť zle.
April 11, 2007
Všetko o Kube
Všetko, čo potrebujete vedieť o Kube je na Kube. A ešte vám k tomu aj poriadne nalejú.
A keď si predstavím, že už tam nie som a že som tu a kam a čo musím zajtra... Chcem vlastnú Kubu, najlepšie vo vedľajšej izbe alebo v čarovnej skrini. A tie skrine chcem dve, jednu doma a jednu v kancelárií, hneď vedľa stola.
A keď si predstavím, že už tam nie som a že som tu a kam a čo musím zajtra... Chcem vlastnú Kubu, najlepšie vo vedľajšej izbe alebo v čarovnej skrini. A tie skrine chcem dve, jednu doma a jednu v kancelárií, hneď vedľa stola.
March 16, 2007
March 12, 2007
Skoro rande
Aha, sedem voľných minút, idem sem niečo napísať.... aj tak mi to presne nevyšlo.
Rande bolo. A bolo s geniálnym výsledkom. Prišla som na miesto stretnutia o polhodinu skôr. Lebo sa mi chcelo. Preto. Lebo som mala čas a ja nemôžem sedieť doma nachystaná a mať čas. Ja radšej nestíham, nie veľa, pár minút.
Ale keď mám čas a už fakt nemám čo robiť, tak na seba kukám do zrkadla, do skrine a vymýšlam, ako by som sa vylepšila. A to potom zle skončí. Lebo z dlhej sukne môže byť krátka a potom ešte kratšia, čižmy sa predlžujú, výstrih zväčšuje, pery červené a červenšie.
Potom sa na seba pozriem, je mi do smiechu. A navyše sa v tom necítim pohodlne. Pozriem na hodinky a zistím, že už meškám. Tak šiahnem do skrine po prvé džíny, čo tam visia, košeľu alebo blúzku, kabát a frčím.
A tam chlapík ma kvádro a košelu od Bossa, ani na vlastnú svadbu by nešiel taký nahodený. A ja akoby som šla v piatok z práca. Z nočnej.
A preto radšej idem skôr, zoberiem si z baru nejaký časák a neriešim to, čo mám na sebe. Lenže všetky časáky sú rozchytané a tak som čumela do dovolenkových ponúk. Katalóg tých lepších destinácií. Tak som si trošku zaslintala.
Potom sa zjavil milý čašník a ostal milý aj keď som mu povedala "Len minerálku".
"Vivuška dovolenku hľadáš?" a kým som sa stihla otočiť, dostala cmuk-cmuk na líca.
"Že jak dobre vyzeráš, moja," povedal mi afektovane.
"Prestaň s tým," pozrela som dvomi dýkami. Ale s úsmevom. Ja to tááák neznášam. V rádiu alebo v Modelkách je to fajn, ale "vonku" to neznášam.
Toto ešte nebolo rande, len kamarát, čo sa tu vyskytol. Len sa mi nechcelo vysvetľovať, čo tu robím, tak som sa tvárila, že nejakú dovolenku by som si zaslúžila. A on robí v jednej cestovke a hovorí:
"Rozhodni sa do týždňa a leť na Kubu. Teraz máme dobré ceny na last-minute."
A odišiel a nechal ma s časákom otvoreným presne na Kube.
Hmmm, slnieššško, vodiššškáá...
knock-knock
Prišlo moje rande. A o päť minút skôr! To nebude dobré, povedala som si.
Poznáme sa dlhšie, cez našu Evku, lebo ona asi pozná každého. Volá sa Dalibor, alebo Dali a je tak trochu konkurencia aj obchodný partner.
Vysoký, blonďavý, krásny, mužný, príjemný spoločník, pozorný a... a úplne nezaujímavý. Nepríťažlivý.
A tak som sedela oproti nemu, prikyvovala alebo nesúhlasila, rozprávala a fungovala ako to autíčko, ktorému sa niečo natiahne a ono ide a ide, kým ho netreba natiahnuť znovu.
A celý ten čas som mu čumela ponad plece k baru, kde sedel taký "šedý" chlap. Džíny, čierne tričko, biele víno a katalóg s mojou Kubou.
Mne sa páčilo ako sa hýbe, akoby to tu neexistovalo, prišiel som, zapadol som, vypadol som. Mal zaujímavý profil, škoda, že sa ani raz neotočil. Možno by som aj žmurkla. Ha! Aká som ja len sebaistá a odvážna, takto za klávesnicou.
No a všetky ženské čumeli na Daliho, teda všetky nie. A ešte jedna, aspoň sa mi zdá, čumela na mňa.
No a potom rande skončilo. A ani presne neviem ako. Na prvé rande idem vždy autom. Lebo on vždy zahlási, niečo ako "Odveziem ťa" alebo "Zoberiem taxík" alebo niečo také.
A ja poviem: "Lenže ja som tu autom."
Ale tá Kuba mi vŕta v hlave. Žeby... Asi... Nóó...
Rande bolo. A bolo s geniálnym výsledkom. Prišla som na miesto stretnutia o polhodinu skôr. Lebo sa mi chcelo. Preto. Lebo som mala čas a ja nemôžem sedieť doma nachystaná a mať čas. Ja radšej nestíham, nie veľa, pár minút.
Ale keď mám čas a už fakt nemám čo robiť, tak na seba kukám do zrkadla, do skrine a vymýšlam, ako by som sa vylepšila. A to potom zle skončí. Lebo z dlhej sukne môže byť krátka a potom ešte kratšia, čižmy sa predlžujú, výstrih zväčšuje, pery červené a červenšie.
Potom sa na seba pozriem, je mi do smiechu. A navyše sa v tom necítim pohodlne. Pozriem na hodinky a zistím, že už meškám. Tak šiahnem do skrine po prvé džíny, čo tam visia, košeľu alebo blúzku, kabát a frčím.
A tam chlapík ma kvádro a košelu od Bossa, ani na vlastnú svadbu by nešiel taký nahodený. A ja akoby som šla v piatok z práca. Z nočnej.
A preto radšej idem skôr, zoberiem si z baru nejaký časák a neriešim to, čo mám na sebe. Lenže všetky časáky sú rozchytané a tak som čumela do dovolenkových ponúk. Katalóg tých lepších destinácií. Tak som si trošku zaslintala.
Potom sa zjavil milý čašník a ostal milý aj keď som mu povedala "Len minerálku".
"Vivuška dovolenku hľadáš?" a kým som sa stihla otočiť, dostala cmuk-cmuk na líca.
"Že jak dobre vyzeráš, moja," povedal mi afektovane.
"Prestaň s tým," pozrela som dvomi dýkami. Ale s úsmevom. Ja to tááák neznášam. V rádiu alebo v Modelkách je to fajn, ale "vonku" to neznášam.
Toto ešte nebolo rande, len kamarát, čo sa tu vyskytol. Len sa mi nechcelo vysvetľovať, čo tu robím, tak som sa tvárila, že nejakú dovolenku by som si zaslúžila. A on robí v jednej cestovke a hovorí:
"Rozhodni sa do týždňa a leť na Kubu. Teraz máme dobré ceny na last-minute."
A odišiel a nechal ma s časákom otvoreným presne na Kube.
Hmmm, slnieššško, vodiššškáá...
knock-knock
Prišlo moje rande. A o päť minút skôr! To nebude dobré, povedala som si.
Poznáme sa dlhšie, cez našu Evku, lebo ona asi pozná každého. Volá sa Dalibor, alebo Dali a je tak trochu konkurencia aj obchodný partner.
Vysoký, blonďavý, krásny, mužný, príjemný spoločník, pozorný a... a úplne nezaujímavý. Nepríťažlivý.
A tak som sedela oproti nemu, prikyvovala alebo nesúhlasila, rozprávala a fungovala ako to autíčko, ktorému sa niečo natiahne a ono ide a ide, kým ho netreba natiahnuť znovu.
A celý ten čas som mu čumela ponad plece k baru, kde sedel taký "šedý" chlap. Džíny, čierne tričko, biele víno a katalóg s mojou Kubou.
Mne sa páčilo ako sa hýbe, akoby to tu neexistovalo, prišiel som, zapadol som, vypadol som. Mal zaujímavý profil, škoda, že sa ani raz neotočil. Možno by som aj žmurkla. Ha! Aká som ja len sebaistá a odvážna, takto za klávesnicou.
No a všetky ženské čumeli na Daliho, teda všetky nie. A ešte jedna, aspoň sa mi zdá, čumela na mňa.
No a potom rande skončilo. A ani presne neviem ako. Na prvé rande idem vždy autom. Lebo on vždy zahlási, niečo ako "Odveziem ťa" alebo "Zoberiem taxík" alebo niečo také.
A ja poviem: "Lenže ja som tu autom."
Ale tá Kuba mi vŕta v hlave. Žeby... Asi... Nóó...
March 3, 2007
Mám jednu ruku dlouhou
Hej, ty tam. Ty Svet. Tak nejako by som skríkla von cez okno. A keď by sa Svet pozrel, kto to kričí, kričala by som ešte silnejšie: Do pondelka nič nerobím. Všetko v kľude. A v pondelok mám rande. Ha!
Vykričala by som sa.
Ale ja viem, že tebe je to jedno. Ja "by" som to urobila. Ale neurobím. Len tak sedím, sem-tam pozriem cez okno a sem-tam na sklo. Mohla som spať o desať minút dlhšie, ale to je ok. Ja si tých desať minút užijem, aby som sa usmievala a spokojne sedela. Ja teraz viem, že všetko, všetko je ok a fajn a dobre.
V jednej ruke hrnček s čajom a druhou píšem... a na jednu ruku je toto dlhé až až.
Vykričala by som sa.
Ale ja viem, že tebe je to jedno. Ja "by" som to urobila. Ale neurobím. Len tak sedím, sem-tam pozriem cez okno a sem-tam na sklo. Mohla som spať o desať minút dlhšie, ale to je ok. Ja si tých desať minút užijem, aby som sa usmievala a spokojne sedela. Ja teraz viem, že všetko, všetko je ok a fajn a dobre.
V jednej ruke hrnček s čajom a druhou píšem... a na jednu ruku je toto dlhé až až.
February 15, 2007
Zavrieť oči
Videli ste ten film, kde hral Bolek Polívka takého smutného pána, ktorý sa obliekol do čierneho a čakal, že práve teraz zomrie? A stále tak smutne a oduševnene opakoval Mě buší srdce.
Tak mi je. Búši mi srdce, tri údery na jedno slovo. Chcem zaspať a spať, ale nedá sa.
Naša Evka bola dnes proaktívna. Ale ako!
Sedeli sme s jedným zákazníkom, jednanie, plány, projekty. No príšernosť a moja práca. Od desiatej asi do tretej poobede, naštastie aj s obedom.
Prišla som do práce a naša proaktívna Evka mi spravila raňajky a k tomu kávu. Nevnímala som jej chuť, tlačila som do seba ešte teplú višňovú šatôčku. A potom si oprašovala cukor z nosa.
Na jednaní sa samozrejme ponúkala aj káva, tak som povedala Evke, že nech správí aj mne. Namiesto šálky hrnček.
Pred obedom ešte jedna. A poobede ďalšia.
Konečne ten cirkus skončil, sadla som si u seba za stôl, vyložila nohy a privrela oči.
"Spravím ti kávu?" spýtala sa Evka od dverí.
Jasné, že som prikývla. Takže ďalší hrnček.
Niekedy sa prechádzam po firme. Len tak. Vyzerá to síce frajersky, akože rozmýšlam, ale ja sa len prechádzam. Niekedy aj po balkóne. Niekedy jem pri tom jablká.
Tak som si zašla do kuchynky pre jablko a tam presso stroj. Taký ten vážnejší druh aj s vyhrievaním na šálky. Cak, cak, pohli sa kolieska.
"Evkáá!" zakričala som. "Čo je toto?" prstom som ukazovala na tú mašinu.
A ona úsmev od ucha k uchu. Že tu boli z tej a tej firmy, že nám to zapožičajú na vyskúšanie a aké to má funkcie, malá káva, veľká káva, zrnká sem, voda tam. Firma sa stará aj o čistenie, kávu dodá. A na dva týždne to máme zadarmo.
Cak, cak, cak.
Oprela na mňa oči ako psík, ktorý čaká, že ho pohladkám. Ale mne sa spätne vybavila chuť každej kávy.
Ja pijem inak ten prefabrikát, ktorému sa hovorí instantná a robím si ju slabú a s mliekom. Takých môžem aj viac za deň. Ale...
"A všetky kávy si dnes robila na tomto?" opýtala som sa a presne som vedela ako to skončí. Muselo. Cak, cak, ck, ck, kolieska zrýchlovali.
"Jasné." ešte stále nadšene odpovedala Evka.
"Aj mne?" pokračovala som.
"Že váhaš."
To už som bledla. Toľko kávy, napadlo ma. A teraz to ešte aj vedieť. Začala som ich počítať...
"A tebe som robila tieto malé," ukázala na obrázok malej šálky. "Dve naraz a potom som ti ich zliala do hrnčeka." zabila klinec.
...a prenásobila som to dvomi. C-v-a-k.
"Zajtra asi neprídem, volajte mi len poobede," povedala som Evke pri odchode.
A tak sedím doma a búši mi srdce. Vypila som asi štyri litre vody a vyčúrala osem. Pozerám už tretí film, druhý dvakrát, lebo som robila večeru. A nemôžem spať.
Pôjdem do vane, napustím si horúcu vodu a ľahnem si tam. A keď odtiaľ vyleziem, voda bude hnedá a bude voňať kávou.
Tak mi je. Búši mi srdce, tri údery na jedno slovo. Chcem zaspať a spať, ale nedá sa.
Naša Evka bola dnes proaktívna. Ale ako!
Sedeli sme s jedným zákazníkom, jednanie, plány, projekty. No príšernosť a moja práca. Od desiatej asi do tretej poobede, naštastie aj s obedom.
Prišla som do práce a naša proaktívna Evka mi spravila raňajky a k tomu kávu. Nevnímala som jej chuť, tlačila som do seba ešte teplú višňovú šatôčku. A potom si oprašovala cukor z nosa.
Na jednaní sa samozrejme ponúkala aj káva, tak som povedala Evke, že nech správí aj mne. Namiesto šálky hrnček.
Pred obedom ešte jedna. A poobede ďalšia.
Konečne ten cirkus skončil, sadla som si u seba za stôl, vyložila nohy a privrela oči.
"Spravím ti kávu?" spýtala sa Evka od dverí.
Jasné, že som prikývla. Takže ďalší hrnček.
Niekedy sa prechádzam po firme. Len tak. Vyzerá to síce frajersky, akože rozmýšlam, ale ja sa len prechádzam. Niekedy aj po balkóne. Niekedy jem pri tom jablká.
Tak som si zašla do kuchynky pre jablko a tam presso stroj. Taký ten vážnejší druh aj s vyhrievaním na šálky. Cak, cak, pohli sa kolieska.
"Evkáá!" zakričala som. "Čo je toto?" prstom som ukazovala na tú mašinu.
A ona úsmev od ucha k uchu. Že tu boli z tej a tej firmy, že nám to zapožičajú na vyskúšanie a aké to má funkcie, malá káva, veľká káva, zrnká sem, voda tam. Firma sa stará aj o čistenie, kávu dodá. A na dva týždne to máme zadarmo.
Cak, cak, cak.
Oprela na mňa oči ako psík, ktorý čaká, že ho pohladkám. Ale mne sa spätne vybavila chuť každej kávy.
Ja pijem inak ten prefabrikát, ktorému sa hovorí instantná a robím si ju slabú a s mliekom. Takých môžem aj viac za deň. Ale...
"A všetky kávy si dnes robila na tomto?" opýtala som sa a presne som vedela ako to skončí. Muselo. Cak, cak, ck, ck, kolieska zrýchlovali.
"Jasné." ešte stále nadšene odpovedala Evka.
"Aj mne?" pokračovala som.
"Že váhaš."
To už som bledla. Toľko kávy, napadlo ma. A teraz to ešte aj vedieť. Začala som ich počítať...
"A tebe som robila tieto malé," ukázala na obrázok malej šálky. "Dve naraz a potom som ti ich zliala do hrnčeka." zabila klinec.
...a prenásobila som to dvomi. C-v-a-k.
"Zajtra asi neprídem, volajte mi len poobede," povedala som Evke pri odchode.
A tak sedím doma a búši mi srdce. Vypila som asi štyri litre vody a vyčúrala osem. Pozerám už tretí film, druhý dvakrát, lebo som robila večeru. A nemôžem spať.
Pôjdem do vane, napustím si horúcu vodu a ľahnem si tam. A keď odtiaľ vyleziem, voda bude hnedá a bude voňať kávou.
February 13, 2007
Pracovná ma(ka)ačka
Šéf je na dovolenke. Na mesiac. Šéfujem ja.
Asi pred polrokom som skoro skončila v nemocnici.
"Zajtra odlietam na dovolenku, na mesiac máš firmu na povel," povedal mi do telefónu večer a na druhý deň odletel. Keď sa vrátil, vzala som si dva týždne voľna a týždeň iba spala. Chcela som ho zabiť, ale bola som unavená.
Keď som prišla do práce, len som mu kvalitne vynadala.
"Najbližšie, keď to urobíš, odchádzam," povedala som mu. Vyhodil by ma kľudne a našiel namiesto mňa niekoho iného, s tým by problém nemal. Ale štvalo by ho, že nemôže k moru.
Takže túto dovolenku sme plánovi spolu, asi od začiatku decembra. Moje podmienky boli jasné. Všetkým pošle mail z letiska, tesne pred odletom. Mám plnú moc. Nad prácou a pracovnými záležitosťami, nie nad firmou ako takou. Nesmú mi práve začínať krámy. A chcem dvojnásobný plat.
Aj tak nestíham. Firmu zvládam, ale keď prídem domov, som hotová. Otvorím dvere, zamknem a zavrie sa mi jedno oko. Idem rovno k posteli. Ak mám silu, tak sa vyzliekam cestou, ale niekedy aj nie. Zvalím sa do postele a zaspím.
Ak sa preberiem uprostred noci, dám si sprchu. Do vane nemôžem, lebo tam by som zaspala. Potom naspäť do postele.
Keď sa ráno zobudím, som mimo. Chvíľu to trvá. Ako hovoria naši technici - štartujem pomaly. Potom si spomínam, čo som mala a čo mám spraviť.
A spomenula som si, že musím na benzínku. V kuchyni si najprv spravím kávu, inak som hotová. Otvorím dózu a... káva nikde. Keď je šéf preč, dávam si dvojnásobné dávky.
Dala som sa ako-tak doporiadku, čo je u mňa jednoduché - stačí ma učesať. A šla som do práce.
Benzínku mám pár krokov z domu, prišla som tam, objednala si dve kávy a kúpila sladké sladké. Šatôčky a hrebene a jablkové a višňové... a dosť.
Potom som sa vrátila pre auto na parkovisko a s ním znovu na benzínku pre plnú.
A potom do práce, kde som dokončila malovacie práce na ksichtíku, dala si ďalšiu kávu... A kolotoč mohol začať.
A takto to bolo celý týždeň a ešte tri bude. Svrbí ma z toho celé telo. Chcem ultra-profesionálnu masáž chrbta, lebo ma bolia stavce. Chcem menej práce. A chapavejší svet. A ešte chcem iné veci. Asi chcem toho priveľa.
Asi pred polrokom som skoro skončila v nemocnici.
"Zajtra odlietam na dovolenku, na mesiac máš firmu na povel," povedal mi do telefónu večer a na druhý deň odletel. Keď sa vrátil, vzala som si dva týždne voľna a týždeň iba spala. Chcela som ho zabiť, ale bola som unavená.
Keď som prišla do práce, len som mu kvalitne vynadala.
"Najbližšie, keď to urobíš, odchádzam," povedala som mu. Vyhodil by ma kľudne a našiel namiesto mňa niekoho iného, s tým by problém nemal. Ale štvalo by ho, že nemôže k moru.
Takže túto dovolenku sme plánovi spolu, asi od začiatku decembra. Moje podmienky boli jasné. Všetkým pošle mail z letiska, tesne pred odletom. Mám plnú moc. Nad prácou a pracovnými záležitosťami, nie nad firmou ako takou. Nesmú mi práve začínať krámy. A chcem dvojnásobný plat.
Aj tak nestíham. Firmu zvládam, ale keď prídem domov, som hotová. Otvorím dvere, zamknem a zavrie sa mi jedno oko. Idem rovno k posteli. Ak mám silu, tak sa vyzliekam cestou, ale niekedy aj nie. Zvalím sa do postele a zaspím.
Ak sa preberiem uprostred noci, dám si sprchu. Do vane nemôžem, lebo tam by som zaspala. Potom naspäť do postele.
Keď sa ráno zobudím, som mimo. Chvíľu to trvá. Ako hovoria naši technici - štartujem pomaly. Potom si spomínam, čo som mala a čo mám spraviť.
A spomenula som si, že musím na benzínku. V kuchyni si najprv spravím kávu, inak som hotová. Otvorím dózu a... káva nikde. Keď je šéf preč, dávam si dvojnásobné dávky.
Dala som sa ako-tak doporiadku, čo je u mňa jednoduché - stačí ma učesať. A šla som do práce.
Benzínku mám pár krokov z domu, prišla som tam, objednala si dve kávy a kúpila sladké sladké. Šatôčky a hrebene a jablkové a višňové... a dosť.
Potom som sa vrátila pre auto na parkovisko a s ním znovu na benzínku pre plnú.
A potom do práce, kde som dokončila malovacie práce na ksichtíku, dala si ďalšiu kávu... A kolotoč mohol začať.
A takto to bolo celý týždeň a ešte tri bude. Svrbí ma z toho celé telo. Chcem ultra-profesionálnu masáž chrbta, lebo ma bolia stavce. Chcem menej práce. A chapavejší svet. A ešte chcem iné veci. Asi chcem toho priveľa.
February 4, 2007
Haló? Dunaj?
"Aký máš plán na víkend?" spytal by sa ma.
"No sadaj, to ti musím povedať," povedala by som ja.
"V sobotu ráno idem na vlasy ku kamarátke. Zoberie len mňa a nikoho iného nemá. Potom zájdeme na obed. Ona miluje pizzu, takže kam si povie, tam ideme. Dáme si jednu na polovicu, lebo chceme ísť zaskákať na tai-bo. Cvičí to nejaka nová fešanda, ktorej kamoška robí vlasy.
No, robí... raz za šesť týždňov jej na hlave urobí nové vrabčie hniezdo.
Potom si spravíme nóbl hodinku v Au-Café, tam nám zavolá Vrabčie hniezdo a ideme do Auparku, lebo si vraj nevie kúpiť na seba džíny. Chápeš, budeme jej očumovať zadok.
Potom pojdem domov. Dĺĺĺháá vaňa.
A skončím s knihou alebo dvdčkom. Ešte neviem."
Takto infantilne som sa so sebou rozprávala v piatok doobeda. Kým neprišiel víkend vo fľaši a kým sme sa nedokončili u Evky.
Zobudila som okolo štvrtej ráno v sobotu. Bolo mi zle. Ale tak zle zle. Od žalúdka.
A aby sa mi nič nestalo, Evka ma držala za nohu. Okolo členka.
Obrovská posteľ.
Vystrelila som na toaletu a v prvom momente som nevedala, či misu objať alebo si sadnúť. Brr.
"Si ok?" ozvalo sa spoza dverí starostlivo.
"Už asi hej," zamumlala som.
"Tak ma pusti, musím telefonovať."
Predsa som toho toľko nepila. Žeby som už nezvládala alkohol? Ale to je blbosť predsa, premýšlala som v kuchyni.
"Asi sme to prehnali," povedala Evka, keď vošla a na ruke ukazovala tri prsty.
"Tretí raz telefonuješ?"
Len pokývala hlavou.
Otvorila som chladničku. Takže... čo sme to jedli? Systematicky som vyhadzovala z chladničky, všetko, čo som si pamatala. Skontrolovala som všetko aspoň päťkrát. Na kôpku podozrivých potravín stále pribúdali veci. Ja mám nad ránom strašne citlivý noštek.
Saláma, majonéza a vajíčka. Saláma dva dni po záruke. Majonéze neverím tak akosi implicitne. A vajíčka... no, to zase nie tak celkom verím Evke.
Pozrela som sa na ňu. A ako rýchlo chápe, keď sa na mňa pozerá.
"Ty myšlíš, že to neskončilo?" len tíško hlesla.
"Tak tak."
Tak som znovu otvorila chladničku, vytiahla všeliek: 52% slivku. Dali sme si každá do decáka a pili. Fuj. A potom ešte pol, pre istotu. Fuj fuj. Zavesili sme sa do seba a hodili sa do postele.
Bolo mi zle dvakrát . Z jedla aj zo slivky.
Konečne nastala vojna v žalúdku a nakoniec všeliek tesne vyhral.
Prežili sme to na čaji, na hriankach a vývare. A hlavne na tom, že sme mali synchronizované telefonovanie a nezavadzali sme si.
Ani nie pred dvomi hodina som prišla domov. Ešte si dopustím teplej vody a užijem si aspoň tú vaňu.
"No sadaj, to ti musím povedať," povedala by som ja.
"V sobotu ráno idem na vlasy ku kamarátke. Zoberie len mňa a nikoho iného nemá. Potom zájdeme na obed. Ona miluje pizzu, takže kam si povie, tam ideme. Dáme si jednu na polovicu, lebo chceme ísť zaskákať na tai-bo. Cvičí to nejaka nová fešanda, ktorej kamoška robí vlasy.
No, robí... raz za šesť týždňov jej na hlave urobí nové vrabčie hniezdo.
Potom si spravíme nóbl hodinku v Au-Café, tam nám zavolá Vrabčie hniezdo a ideme do Auparku, lebo si vraj nevie kúpiť na seba džíny. Chápeš, budeme jej očumovať zadok.
Potom pojdem domov. Dĺĺĺháá vaňa.
A skončím s knihou alebo dvdčkom. Ešte neviem."
Takto infantilne som sa so sebou rozprávala v piatok doobeda. Kým neprišiel víkend vo fľaši a kým sme sa nedokončili u Evky.
Zobudila som okolo štvrtej ráno v sobotu. Bolo mi zle. Ale tak zle zle. Od žalúdka.
A aby sa mi nič nestalo, Evka ma držala za nohu. Okolo členka.
Obrovská posteľ.
Vystrelila som na toaletu a v prvom momente som nevedala, či misu objať alebo si sadnúť. Brr.
"Si ok?" ozvalo sa spoza dverí starostlivo.
"Už asi hej," zamumlala som.
"Tak ma pusti, musím telefonovať."
Predsa som toho toľko nepila. Žeby som už nezvládala alkohol? Ale to je blbosť predsa, premýšlala som v kuchyni.
"Asi sme to prehnali," povedala Evka, keď vošla a na ruke ukazovala tri prsty.
"Tretí raz telefonuješ?"
Len pokývala hlavou.
Otvorila som chladničku. Takže... čo sme to jedli? Systematicky som vyhadzovala z chladničky, všetko, čo som si pamatala. Skontrolovala som všetko aspoň päťkrát. Na kôpku podozrivých potravín stále pribúdali veci. Ja mám nad ránom strašne citlivý noštek.
Saláma, majonéza a vajíčka. Saláma dva dni po záruke. Majonéze neverím tak akosi implicitne. A vajíčka... no, to zase nie tak celkom verím Evke.
Pozrela som sa na ňu. A ako rýchlo chápe, keď sa na mňa pozerá.
"Ty myšlíš, že to neskončilo?" len tíško hlesla.
"Tak tak."
Tak som znovu otvorila chladničku, vytiahla všeliek: 52% slivku. Dali sme si každá do decáka a pili. Fuj. A potom ešte pol, pre istotu. Fuj fuj. Zavesili sme sa do seba a hodili sa do postele.
Bolo mi zle dvakrát . Z jedla aj zo slivky.
Konečne nastala vojna v žalúdku a nakoniec všeliek tesne vyhral.
Prežili sme to na čaji, na hriankach a vývare. A hlavne na tom, že sme mali synchronizované telefonovanie a nezavadzali sme si.
Ani nie pred dvomi hodina som prišla domov. Ešte si dopustím teplej vody a užijem si aspoň tú vaňu.
February 2, 2007
Popíjame si
Približne okolo asi zhruba cca tak nejak o na obed prišiel do firmy víkend. Doniesli ho kolegovia z obeda. Zdiaľky som ho odhadla na 7dcl, cez igelitovú tašku. Pán Fernet Horký.
Neuhádla som. Campari. A hneď som aj pochopila, prečo naša Evka napchala chladničku ráno džúsmi. A priniesli mi aj obed. Úplne sa hodil ku Campari. (tu je obrázok ironického ksichtu) Čína z fast-číny na Miletičke. (grg).
"Čo oslavujeme?" vyrútila som sa na kolegov, hneď ako som prehltla obed. Nejedla, ale hltala. To je ale iná téma.
"Oslavujeme prvý piatok v týždni," povedal jeden z nich a dal mi do ruky Pán Fernet Horký, také lepšie pol-deci.
Natiahla som ksicht, čo to má byť.
"Najprv sa naštartuj."
No tak to hej, to je starostlivosť. A tak sme si pracovne drinkovali až do piatej a pobrali sa domov. Všetci cez garáže, vybrať veci a svorne do taxíkov.
A ja k Eve, lebo potom alkohole mala takú príjemnú náladu, ktorá nechcela byť sama a potrebovala sa rozdávať. Dobro a úprimosť zo všetkých zákutí duše.
"Evka a máš nakúpené?" vyzvedala som. Predsa len, obed dávno za nami a pred nami dlhá noc.
"Plnú chladničku, zlatko, neboj sa." Ona mi hovorí zlatko, lebo ju vo firme neotravujem. Lebo ja som úprimná k šéfovi a ten je potom úúúprimný ku každému.
"Už minulý týždeň som chcela spraviť nejaký žúr," pokračovala, "ale nejako mi to nevyšlo. Lenže dnes už musíme. Od stredy sa mi nedá zavrieť barová skrinka, lebo je plná. Niečo musíme vypiť!"
To už hej, pomyslela som si.
Ja mám rada jej byt. Nechal jej ho jeden z jej bývalých, asi ho nepotreboval. Tak ako nepotreboval každý polrok nové BMW.
Tak som robila tri rýchle večere na studený spôsob, mastnejšie aby sa nám s tými fľašami darilo. A priznám sa, že pila hlavne Evka, lebo chcela byť čo najúprimnejšia.
Malo to vcelku rýchly priebeh. Už spí a ja zvládam napísať jedno slovo maximálne na tri pokusy. A musím skončiť lebo na delete bude jamka za chvíľu. A aj tak musím ísť tam, kam aj kráľovná chodí pešo.
Neuhádla som. Campari. A hneď som aj pochopila, prečo naša Evka napchala chladničku ráno džúsmi. A priniesli mi aj obed. Úplne sa hodil ku Campari. (tu je obrázok ironického ksichtu) Čína z fast-číny na Miletičke. (grg).
"Čo oslavujeme?" vyrútila som sa na kolegov, hneď ako som prehltla obed. Nejedla, ale hltala. To je ale iná téma.
"Oslavujeme prvý piatok v týždni," povedal jeden z nich a dal mi do ruky Pán Fernet Horký, také lepšie pol-deci.
Natiahla som ksicht, čo to má byť.
"Najprv sa naštartuj."
No tak to hej, to je starostlivosť. A tak sme si pracovne drinkovali až do piatej a pobrali sa domov. Všetci cez garáže, vybrať veci a svorne do taxíkov.
A ja k Eve, lebo potom alkohole mala takú príjemnú náladu, ktorá nechcela byť sama a potrebovala sa rozdávať. Dobro a úprimosť zo všetkých zákutí duše.
"Evka a máš nakúpené?" vyzvedala som. Predsa len, obed dávno za nami a pred nami dlhá noc.
"Plnú chladničku, zlatko, neboj sa." Ona mi hovorí zlatko, lebo ju vo firme neotravujem. Lebo ja som úprimná k šéfovi a ten je potom úúúprimný ku každému.
"Už minulý týždeň som chcela spraviť nejaký žúr," pokračovala, "ale nejako mi to nevyšlo. Lenže dnes už musíme. Od stredy sa mi nedá zavrieť barová skrinka, lebo je plná. Niečo musíme vypiť!"
To už hej, pomyslela som si.
Ja mám rada jej byt. Nechal jej ho jeden z jej bývalých, asi ho nepotreboval. Tak ako nepotreboval každý polrok nové BMW.
Tak som robila tri rýchle večere na studený spôsob, mastnejšie aby sa nám s tými fľašami darilo. A priznám sa, že pila hlavne Evka, lebo chcela byť čo najúprimnejšia.
Malo to vcelku rýchly priebeh. Už spí a ja zvládam napísať jedno slovo maximálne na tri pokusy. A musím skončiť lebo na delete bude jamka za chvíľu. A aj tak musím ísť tam, kam aj kráľovná chodí pešo.
January 29, 2007
Z okolia blogov
Veľa som si čítala v okolí blogspot.com. Toľko slov. Toľko myšlienok. Toľko problémov. Riešime sa. Hihi.
Keď si nájdem čas, tak si vás všetkých nejako usporiadam. Kto by to spravil miesto mňa, dostane fľašu zo stále sa rozrastajúcich zásob. Mám všetko, stačí si vybrať.
Keď si nájdem čas, tak si vás všetkých nejako usporiadam. Kto by to spravil miesto mňa, dostane fľašu zo stále sa rozrastajúcich zásob. Mám všetko, stačí si vybrať.
January 23, 2007
Z nosa
Ach. Len tak som si ochorela. V hlave mam dvoch malých šikmookých trpaslíkov, majú obrovské bubny postavené proti sebe a mlátia do nich, čo to dá.
Dáva to viac a viac.
"A frajerku už máš," spýtala som sa brata v sobotu, keď doniesol nákup, nalial nám tramín a ja som začala pripravovať obed. Hovorí sa, že dobré sa chváli samo. Ja som najlepšia, tak sa pochválim. Viem výborne variť.
"Nemám," povedal mi.
Môj vlastne-nevlastný brat je... no drvivá vačšina žien vlhne.
Nechápem, že nemá.
"To je o vernosti alebo nejaký vyšší princíp?" opýtam sa.
"Ale nie, o Luciu vôbec nejde, a už sa nevypytuj," povie mi. Lucia je jeho manželka. V pondelok v Sydney, v utorok v Budapešti, v stredu a štvrtok doma, od piatku v Moskve a potom v New Yorku. Obrazne povedané. Mám dojem, že ich najdlhšie rande bola ich svadba.
Predám použité papierové vreckovky. Darujem.
Načala som tretí balík, ten veľký. To je koľko? No v jednom je asi 20 balíčkov. Každý má 10 vreckoviek. To máme... to jéé... to je príšerná nádcha.
A nemá sa o mňa kto starať.
Som z tých, ktoré majú nepomerné zastúpenie mužských kamarátov. Lenže tým volať nemôžem, lebo sa na niečo vyhovoria a neprídu. Ďalšia skupina sú tí, ktorým nádcha nevadí, im nič nevadí. Hlavne, že bude sex. "Tak si to dáme zozadu," povedia.
A potom ešte jeden alebo dvaja, ktorí nezdvihnú telefón, pretože samozrejme o nádche vedia. Neviem ako, proste vedia. Často oveľa viac akoby mali.
A kamarátkam nevolám. Teoreticky by mohli prísť dve. Lenže jedna je niekde v karibiku so svojím skoro Francúzom a druhá je nymfomanka a včera jej skončili krámy.
Ááále čo. Idem do vane, zasolím sa ako v mori a budem sa dívať ako mi voda naťahuje sopel od nosa až po odtok.
A potom sa zabalím do postele a budem si čítať, čo sa píše na blogoch.
p.s. To "píše" som 4x po sebe napísala "píče".
Dáva to viac a viac.
"A frajerku už máš," spýtala som sa brata v sobotu, keď doniesol nákup, nalial nám tramín a ja som začala pripravovať obed. Hovorí sa, že dobré sa chváli samo. Ja som najlepšia, tak sa pochválim. Viem výborne variť.
"Nemám," povedal mi.
Môj vlastne-nevlastný brat je... no drvivá vačšina žien vlhne.
Nechápem, že nemá.
"To je o vernosti alebo nejaký vyšší princíp?" opýtam sa.
"Ale nie, o Luciu vôbec nejde, a už sa nevypytuj," povie mi. Lucia je jeho manželka. V pondelok v Sydney, v utorok v Budapešti, v stredu a štvrtok doma, od piatku v Moskve a potom v New Yorku. Obrazne povedané. Mám dojem, že ich najdlhšie rande bola ich svadba.
Predám použité papierové vreckovky. Darujem.
Načala som tretí balík, ten veľký. To je koľko? No v jednom je asi 20 balíčkov. Každý má 10 vreckoviek. To máme... to jéé... to je príšerná nádcha.
A nemá sa o mňa kto starať.
Som z tých, ktoré majú nepomerné zastúpenie mužských kamarátov. Lenže tým volať nemôžem, lebo sa na niečo vyhovoria a neprídu. Ďalšia skupina sú tí, ktorým nádcha nevadí, im nič nevadí. Hlavne, že bude sex. "Tak si to dáme zozadu," povedia.
A potom ešte jeden alebo dvaja, ktorí nezdvihnú telefón, pretože samozrejme o nádche vedia. Neviem ako, proste vedia. Často oveľa viac akoby mali.
A kamarátkam nevolám. Teoreticky by mohli prísť dve. Lenže jedna je niekde v karibiku so svojím skoro Francúzom a druhá je nymfomanka a včera jej skončili krámy.
Ááále čo. Idem do vane, zasolím sa ako v mori a budem sa dívať ako mi voda naťahuje sopel od nosa až po odtok.
A potom sa zabalím do postele a budem si čítať, čo sa píše na blogoch.
p.s. To "píše" som 4x po sebe napísala "píče".
January 17, 2007
Opička
Pískla mi smska, že: Chceme sa dnes?
Bolo 04:00 ráno, tak som len odpísala, že: Nemam silu pisat. A hodila som sa o posteľ. Skoré ráno, okolo 11:00, som mu poslala ďalšiu, že: Stale nemam silu. Pis mail. Dostanes mail.
Raňajky som spojila s obedom a vyjedla som všetky zásoby. Pri ich zhromažďovaní som zistila, že na jeden kus nejakej potraviny pripadajú tri flaše alkoholu.
Vybrala som vajíčka z prepravky, pripočítala flaše minerálky a jeden džús, aby som ako tak vyrovnala skóre. Dala som si tučné raňajky. Dvakrát.
Auto som neriskovala, vzala som si taxík. Kolegovia išli práve na obed, tak som sa pridala. Čašník si zapisoval objednávku, ja som blbo-nemým pohľadom počítala päť kexov-podpivníkov. Asi tri minúty. Vytrhla ma až jeho opakovaná otázka: "A vám slečna?"
Zdvihla som k nemu svoju doráňanú tvár a zabité oči, nadýchla som sa, ale predbehol ma.
"Slepačiu? A kávu?", navrhol.
"Slepačiu horúcu. A studenú minerálku."
V práci som zaspala v kútiku pre neposlušných alkoholikov. Máme taký malý kancel, kde sa chodíme ukrývať. Sme natoľko triezvi, aby sme usúdili, že nebudeme otravovať kolegov sebou a svojou opicou. Klíma je tam nastavená na sladkých 18, vedľa stola nealko - niekoľko druhov a na stole tic-tac a žuvačky. A pod oknom gauč.
"Tak ako, dievča?" vrazil mi šéf do môjho súkromného pavilónu opíc.
"Na piču, nevidíš?"
"Pýtam sa ťa na tých Belgičanov."
"V podstate nás berú," a zaradila som spiatočku do pamäti. "Viac ti poviem, keď si spomeniem. Ak si spomeniem. A teraz ma nechaj, lebo ti budú opice behať po firme."
Dal mi pusu na čelo, zaškeril sa ako šašo, zdvihol palec a odišiel.
Zadriemala som.
Bolo sedem večer, keď som si otvorila maily. Od neho. Môj len-sex priatelíček. Písal niečo o večeri, vínku (pri tom slove ma trochu naplo), príjemne strávenom večeri a ešte príjemnejšej noci. Dnes.
Moja odpoveď bola ukecanejšia, ale negatívna. Napísala som mu, nech mi z hlavy a rýchlo vymenuje aspoň desať druhov chlastu a ak aspoň na dve odpoviem "včera som nepila", tak ma môže dnes tak maximálne uložiť spať. Ale radšej nech sa nenamáha, som dopísala.
Pripojila som mu môj menštruačný kalendár - zajtra.
Zoznam filmov a divadelných hier, ktoré chcem vidieť - tento mesiac.
Dopísala som aj www.prada.com, to z toho filmu, ale pripojila som aj veľkého smajla, až taký obetavý byť nemusí.
Mail som poslala, jeho v podstate do paže na najbližších pár dní.
Doma som si vliezla do vane. Zavolala môjmu nevlastnému bráškovi, ktorý mi je vlastnejší ako ktokoľvek iný a nevymenila by som ani za vlastného súkromného Boha, knihu všetkých kúziel a večnú krásu a mladosť v jednom balení.
"Potrebujem ťa, poď so mnou nakupovať." povedala som.
"Ty chceš ísť nakupovať?"
"Vlastne chcem nákup."
Vzdychol si. A usmial, to viem.
"A čo potrebuješ kúpiť?"
"Plnú výbavu."
"V piatok, dobre?"
"Dobre. Ostaneš na víkend."
"Do soboty určite," povie mi.
A potom si dopustím teplú vodu. Kliknem PUBLISH. A napíšem šéfovi, že zajtra neexistujem.
Bolo 04:00 ráno, tak som len odpísala, že: Nemam silu pisat. A hodila som sa o posteľ. Skoré ráno, okolo 11:00, som mu poslala ďalšiu, že: Stale nemam silu. Pis mail. Dostanes mail.
Raňajky som spojila s obedom a vyjedla som všetky zásoby. Pri ich zhromažďovaní som zistila, že na jeden kus nejakej potraviny pripadajú tri flaše alkoholu.
Vybrala som vajíčka z prepravky, pripočítala flaše minerálky a jeden džús, aby som ako tak vyrovnala skóre. Dala som si tučné raňajky. Dvakrát.
Auto som neriskovala, vzala som si taxík. Kolegovia išli práve na obed, tak som sa pridala. Čašník si zapisoval objednávku, ja som blbo-nemým pohľadom počítala päť kexov-podpivníkov. Asi tri minúty. Vytrhla ma až jeho opakovaná otázka: "A vám slečna?"
Zdvihla som k nemu svoju doráňanú tvár a zabité oči, nadýchla som sa, ale predbehol ma.
"Slepačiu? A kávu?", navrhol.
"Slepačiu horúcu. A studenú minerálku."
V práci som zaspala v kútiku pre neposlušných alkoholikov. Máme taký malý kancel, kde sa chodíme ukrývať. Sme natoľko triezvi, aby sme usúdili, že nebudeme otravovať kolegov sebou a svojou opicou. Klíma je tam nastavená na sladkých 18, vedľa stola nealko - niekoľko druhov a na stole tic-tac a žuvačky. A pod oknom gauč.
"Tak ako, dievča?" vrazil mi šéf do môjho súkromného pavilónu opíc.
"Na piču, nevidíš?"
"Pýtam sa ťa na tých Belgičanov."
"V podstate nás berú," a zaradila som spiatočku do pamäti. "Viac ti poviem, keď si spomeniem. Ak si spomeniem. A teraz ma nechaj, lebo ti budú opice behať po firme."
Dal mi pusu na čelo, zaškeril sa ako šašo, zdvihol palec a odišiel.
Zadriemala som.
Bolo sedem večer, keď som si otvorila maily. Od neho. Môj len-sex priatelíček. Písal niečo o večeri, vínku (pri tom slove ma trochu naplo), príjemne strávenom večeri a ešte príjemnejšej noci. Dnes.
Moja odpoveď bola ukecanejšia, ale negatívna. Napísala som mu, nech mi z hlavy a rýchlo vymenuje aspoň desať druhov chlastu a ak aspoň na dve odpoviem "včera som nepila", tak ma môže dnes tak maximálne uložiť spať. Ale radšej nech sa nenamáha, som dopísala.
Pripojila som mu môj menštruačný kalendár - zajtra.
Zoznam filmov a divadelných hier, ktoré chcem vidieť - tento mesiac.
Dopísala som aj www.prada.com, to z toho filmu, ale pripojila som aj veľkého smajla, až taký obetavý byť nemusí.
Mail som poslala, jeho v podstate do paže na najbližších pár dní.
Doma som si vliezla do vane. Zavolala môjmu nevlastnému bráškovi, ktorý mi je vlastnejší ako ktokoľvek iný a nevymenila by som ani za vlastného súkromného Boha, knihu všetkých kúziel a večnú krásu a mladosť v jednom balení.
"Potrebujem ťa, poď so mnou nakupovať." povedala som.
"Ty chceš ísť nakupovať?"
"Vlastne chcem nákup."
Vzdychol si. A usmial, to viem.
"A čo potrebuješ kúpiť?"
"Plnú výbavu."
"V piatok, dobre?"
"Dobre. Ostaneš na víkend."
"Do soboty určite," povie mi.
A potom si dopustím teplú vodu. Kliknem PUBLISH. A napíšem šéfovi, že zajtra neexistujem.
January 16, 2007
By som...
Som to. To malé. Pohladkať. Po vláskoch, po líčku.
Dnes by som si sadlo v práci, otvorilo laptopidlo, pod nos dalo kávišku, voňavú. Ľavú ruku pod bradišku a pravou klikalo a klikalo po farebnom svete, obrázkoch a písmenkách.
Šatičky a dovolenky. Aftíčka a nové periny. Všetko chcem.
A namiesto toho tu makám ako plná fabrika po vojne. Bohés.
Dnes by som si sadlo v práci, otvorilo laptopidlo, pod nos dalo kávišku, voňavú. Ľavú ruku pod bradišku a pravou klikalo a klikalo po farebnom svete, obrázkoch a písmenkách.
Šatičky a dovolenky. Aftíčka a nové periny. Všetko chcem.
A namiesto toho tu makám ako plná fabrika po vojne. Bohés.
January 15, 2007
January 13, 2007
Víkend
Dnes je víkend. Aj zajtra je víkend. Nič. Nerobím. Oddychujem.
Počuješ?
O d d y c h u j e m.
Ale poznačím si to sem.
Počuješ?
O d d y c h u j e m.
Ale poznačím si to sem.
January 12, 2007
Oficiálne
Začínam...
+
Mala som devätnásť a dívala som sa na Amélie Poulain. Dostala som jej záchvat, cez plátno kina, chcela som pomáhať, byť dobrá. Tak nekonečne, príjemne, ľahko.
Na druhý deň som vzala mamu do kina. Držala som sa celý film, ani som necekla, ani za ruku ju nechytila. Keď sme vyšli z kina, skákala som ako šteňa okolo nej, celá zvedavá, čo mi na to povie.
"Pekné, pekná hudba", povedala.
"A nič viac?"
"Keď som bola v Paríži, tak na tých schodoch ma okradli."
Dlhé obdobie krátkych piatich rokov som trávila vlastným životom. Škola, vzťahy, kamaráti a čoraz rýchlejší kolotoč. A jeden občasný milenec o pätnásť rokov starší. Doteraz neviem prečo presne. Zo dňa na deň som bola staršia o niekoľko mesiacov, zo dňa na deň tie dni pribúdali rychlejšie.
A potom bolo po škole. Zbohom skoro všetko, vitaj skoro všetko. Iné mesto, vačšie mesto. Iné miesto, iný štát. Nové, nové, nové... stále. Nové sa stalo stereotypom.
Návrat domov, nová stará Bratislava. Blavane?
Asi pred poldruha rokom, možno viac, som aj ja objavila fenomén blog. V nových priestoroch firmy, vo veľkom zhone kolegov, v novom kostýmčeku, som si len tak klikala a čítala. Rozhodnutá začať písať.
A tak, až teraz. Lebo.
Pred pár dňami som oslávila tridsiatku. Na svoje dvadsiate piate narodeniny. To bol jeden z tých lepších dní, necítila som sa až o toľko staršia. Neznášam oslavy.
"Čo chceš k narodeninám?" opýtal sa ma môj šestdesiatročný šéf. Majiteľ firmy.
Prišla som k nemu, nie úplne blízko, tak na tri kroky. V kancelárií sme boli sami.
"Postav sa," hovorím mu. Postavil sa. Keď mám opätky, je trochu nižší odo mňa.
"A teraz ma objím."
Trvalo to chvíľu, minútku dve. Férový chlap, skoro kamarát, raz, či dvakrát rozvedený. Akoby otcov oveľa starší brat, prvorodený. Cudzí človek. Sukničkár.
"Toto postačí, dík," povedala som mu a on ma pustil.
"Pracuješ tu pol roka, dievča," povedal mi, keď som tam pracovala pol roka. Dievča hovoril len mne. Málokedy menom, aj keď sme si tykali.
"Asi tak nejako, prečo?" spýtala som sa.
"To sa nepýtam, len hovorím."
Chlap začína rozhovor, typické, povedala som si. Ale nebudem ho trápiť, je ku mne fajn.
"Tak pokračuj," povedala som. "Zdá sa, že mi chceš niečo povedať."
"Sme na tom zle. Presnejšie, kurva zle. Tak ti chcem povedať to, čo každému, ak máš niečo iné, neváhaj."
"Poviem ti, keď sa rozhodnem," usmiala som sa. A on tiež. Neviem, ako to cítil alebo vnímal. On bol za vodou. Ja nie, ale nechcelo sa mi zase hladať, zase meniť. Nechcelo sa mi znovu zažiť nové.
Vo dverách sa ma ešte opýtal: "Vieš prečo som s tebou nikdy neflirtoval?"
"Lebo z celej firmy je môj zadok jediný, ktorý obdivuješ."
Smial sa a odišiel.
Som rada, že som neodišla. Nie som rada iným veciam.
+
Mala som devätnásť a dívala som sa na Amélie Poulain. Dostala som jej záchvat, cez plátno kina, chcela som pomáhať, byť dobrá. Tak nekonečne, príjemne, ľahko.
Na druhý deň som vzala mamu do kina. Držala som sa celý film, ani som necekla, ani za ruku ju nechytila. Keď sme vyšli z kina, skákala som ako šteňa okolo nej, celá zvedavá, čo mi na to povie.
"Pekné, pekná hudba", povedala.
"A nič viac?"
"Keď som bola v Paríži, tak na tých schodoch ma okradli."
Dlhé obdobie krátkych piatich rokov som trávila vlastným životom. Škola, vzťahy, kamaráti a čoraz rýchlejší kolotoč. A jeden občasný milenec o pätnásť rokov starší. Doteraz neviem prečo presne. Zo dňa na deň som bola staršia o niekoľko mesiacov, zo dňa na deň tie dni pribúdali rychlejšie.
A potom bolo po škole. Zbohom skoro všetko, vitaj skoro všetko. Iné mesto, vačšie mesto. Iné miesto, iný štát. Nové, nové, nové... stále. Nové sa stalo stereotypom.
Návrat domov, nová stará Bratislava. Blavane?
Asi pred poldruha rokom, možno viac, som aj ja objavila fenomén blog. V nových priestoroch firmy, vo veľkom zhone kolegov, v novom kostýmčeku, som si len tak klikala a čítala. Rozhodnutá začať písať.
A tak, až teraz. Lebo.
Pred pár dňami som oslávila tridsiatku. Na svoje dvadsiate piate narodeniny. To bol jeden z tých lepších dní, necítila som sa až o toľko staršia. Neznášam oslavy.
"Čo chceš k narodeninám?" opýtal sa ma môj šestdesiatročný šéf. Majiteľ firmy.
Prišla som k nemu, nie úplne blízko, tak na tri kroky. V kancelárií sme boli sami.
"Postav sa," hovorím mu. Postavil sa. Keď mám opätky, je trochu nižší odo mňa.
"A teraz ma objím."
Trvalo to chvíľu, minútku dve. Férový chlap, skoro kamarát, raz, či dvakrát rozvedený. Akoby otcov oveľa starší brat, prvorodený. Cudzí človek. Sukničkár.
"Toto postačí, dík," povedala som mu a on ma pustil.
"Pracuješ tu pol roka, dievča," povedal mi, keď som tam pracovala pol roka. Dievča hovoril len mne. Málokedy menom, aj keď sme si tykali.
"Asi tak nejako, prečo?" spýtala som sa.
"To sa nepýtam, len hovorím."
Chlap začína rozhovor, typické, povedala som si. Ale nebudem ho trápiť, je ku mne fajn.
"Tak pokračuj," povedala som. "Zdá sa, že mi chceš niečo povedať."
"Sme na tom zle. Presnejšie, kurva zle. Tak ti chcem povedať to, čo každému, ak máš niečo iné, neváhaj."
"Poviem ti, keď sa rozhodnem," usmiala som sa. A on tiež. Neviem, ako to cítil alebo vnímal. On bol za vodou. Ja nie, ale nechcelo sa mi zase hladať, zase meniť. Nechcelo sa mi znovu zažiť nové.
Vo dverách sa ma ešte opýtal: "Vieš prečo som s tebou nikdy neflirtoval?"
"Lebo z celej firmy je môj zadok jediný, ktorý obdivuješ."
Smial sa a odišiel.
Som rada, že som neodišla. Nie som rada iným veciam.
January 9, 2007
Subscribe to:
Posts (Atom)